Ariodante je opera seria v troch dejstvách s hudbou Georga Friedricha Händela. Libreto bolo napísané na základe častí diela Orlando Furioso od Ludovica Ariosta. Händel do opery vložil baletnú hudbu pre slávnu tanečnicu Marie Sallé.

Opera bola prvýkrát uvedená 8. januára 1735 v londýnskom divadle Covent Garden. Otvorila prvú Händelovu sezónu v Covent Garden. Mala veľký úspech. Počas premiérovej sezóny bola uvedená 11-krát.

Nakoniec sa na to zabudlo. Partitúra bola vydaná začiatkom 60. rokov 20. storočia. V 70. rokoch 20. storočia bolo dielo obnovené. Považuje sa za jednu z najlepších Händelových opier.

Dej a postavy

Ariodante rozpráva príbeh o láske, závisti a intrikách. Hlavní predstavitelia zahŕňajú postavy ako Ariodante, jeho snúbenica Ginevra, záletný šľachtic Polinesso, verná služobníčka Dalinda, Lurcanio (priateľ alebo brat) a kráľ. Zápletka vychádza z epizód Orlando Furioso a sústreďuje sa na Polinessovu lest, ktorá má zničiť reputáciu Ginevry a odlúčiť ju od Ariodanta. Téma nezhody, falošného obvinenia a následného odzrkadlenia pravdy tvorí jadro opery, ktorá končí usporiadaním vzťahov a odhalením vinníkov.

Hudba a štylistika

Ariodante ukazuje Händelovu zrelú opernú tvorbu: striedanie recitatívov a árií, bohaté use of da capo formy a výraznú dramatickú farbu orchestrácie. Okrem vokálnych árií obsahuje dielo aj tanečné čísla – špeciálne napísané pre Marie Sallé –, ktoré prinášajú francúzsky tanečný vplyv do talianskej opery. Hudba kladie dôraz na psychologické vykreslenie postáv, často pomocou citlivých sólových partov orchestra a kontrastných sólových árií pre rôzne hlasy. V modernej praxi sa role pôvodne spievané kastrátmi často obsadzujú kontraltami, mezzosopranami alebo kontratenormi.

Postavy (výber)

  • Ariodante – titulná postava
  • Ginevra – jeho snúbenica
  • Polinesso – antagonista, princ alebo šľachtic
  • Dalinda – dôverníčka Ginevry
  • Lurcanio – spojenec Ariodanta
  • Kráľ – otcovská autorita

Historický kontext a inscenačná história

Po prvotnom úspechu v roku 1735 dielo postupne zmizlo z repertoáru, čo sa stalo osudom mnohých barokových opier v 19. a prvej polovici 20. storočia. Záujem o Händela a historicky poučené predvedenie v druhej polovici 20. storočia viedol k vydaniu partitúry v 60. rokoch a k obnove inscenácií v 70. rokoch. Odvtedy sa Ariodante stala pravidelnou súčasťou barokového repertoáru – na javiskách sa objavuje v historizujúcich inscenáciách aj v moderných reinterpretáciách. Interpretácie často využívajú dobové nástroje, štýlové obohatenie recitatívov a novú prax pre partie pôvodne určené kastrátom.

Význam a súčasné hodnotenie

Dielo je dnes oceňované pre dramatickú jednotu, hlboké emotívne momenty a kvalitu vokálnych árií. Ariodante sa považuje za jednu z vrcholných Händelových oper práve pre vyvážené spojenie hudobnej krásy a dramatickej sily. Súčasné produkcie často vyzdvihujú jeho scénickú flexibilitu: možné sú komorné režijné prístupy i veľkolepejšie inscenácie s baletnými vložkami.

Nahrávky a inscenácie

Od obnovy v 70. rokoch vzniklo viacero nahrávok a scénických prevedení, vrátane projektov súborov zaoberajúcich sa historicky poučenou praxou. Záujem publika a odborníkov spolu s rozmachom nahrávok prispeli k trvalému zaradeniu Ariodante do medzinárodného operného repertoáru.

Pre čitateľov zaujímajúcich sa o interpretáciu sú zaujímavé aspekty obsadenia (kontratenory, mezzosoprany), choreografia pôvodne vkladanej baletnej hudby a rozdielne režijné koncepty, ktoré dielo dokážu posunúť od tradičného barokového divadla k súčasnej dramatickej réžii.