Prímerie v Tanggu, niekedy nazývané aj prímerie v Tangku (čínsky: 塘沽协定; 塘沽協定; Tánggū Xiédìng; Tanku kyōtei (塘沽協定)) bolo prímerie podpísané medzi Čínou a Japonským cisárstvom v okrese Tanggu v Tchien-ťine 31. mája 1933, ktorým sa formálne ukončila japonská invázia do Mandžuska, ktorá sa začala dva roky predtým.

Pozadie

Po incidentoch v Mandžusku v roku 1931 (známych aj ako incidente u Mukdenu) japonské síly postupne obsadili rozsiahle oblasti severovýchodnej Číny a v roku 1932 zriadili bábkový štát Mančukuo. V priebehu zimy a jari 1932–1933 japonské a spojené mančukuanské jednotky pokračovali v tlaku aj do susedných čínskych provincií (najmä do oblasti Že-ché / Rehe), čo viedlo k ďalším bojom medzi japonskými a čínskymi silami. Po sérii víťazstiev Japonska a nátlaku na čínsku vládu v Nankingu sa obe strany dohodli na prímerí, ktoré bolo podpísané v Tanggu.

Hlavné ustanovenia dohody

  • Ukončenie aktívnych bojov: dohoda významne obmedzila otvorené vojenské operácie medzi japonskými a čínskymi jednotkami v dotknutom regióne.
  • Vytvorenie demilitarizovaného pásma: zriadené bolo demilitarizované pásmo medzi Mandžuskom (vrátane oblastí pod japonskou kontrolou) a územím kontrolovaným čínskou stranou. V pásme mali byť stiahnuté čínske vojenské sily a zavedené prísne obmedzenia vojenskej prítomnosti.
  • Obmedzenia čínskych síl: čínska vláda sa zaviazala neumožniť vstup do pásma ani aktívne vojenské operácie proti Japonsku z územia, ktoré zostalo pod čínskou správou.
  • Fakty na zemi: hoci Tanggu truce neobsahovalo formálne medzinárodné uznanie Mančukuao zo strany Číny, v praxi bolo akceptované japonské postavenie v obsadených oblastiach a Japonsko získalo čas na konsolidáciu svojich ziskov.

Dôsledky a význam

Prímerie v Tanggu bolo vnímané ako veľké diplomatické a politické zlyhanie pre čínsku vládu vedenú Kuomintangom – vláda Saanga (Čankajšek/Čankaj-š'ek) uprednostnila dočasné prímerie, aby mohla sústrediť sily na domácu politiku a vnútornú konsolidáciu, vrátane boja proti komunistickému hnutí. Pre Japonsko truce znamenalo potvrdenie de facto kontroly nad Mandžuskom a okolím bez formálneho medzinárodného súboja.

Prímerie ďalej:

  • umožnilo Japonsku upevniť vojenskú a politickú prítomnosť na severe Číny,
  • posilnilo úlohu Kwangtungskej armády a japonských protektorátov ako Mančukuo,
  • zhoršilo medzinárodný postoj k Japonsku — i keď Liga národov kritizovala japonské akcie (Lyttonova správa z roku 1932), praktický vplyv medzinárodných sankcií bol obmedzený.

Medzinárodná reakcia

Medzinárodné spoločenstvo (najmä Liga národov) vyjadrilo nesúhlas s japonskými aktami, pričom Japonsko v marci 1933 vystúpilo z Ligy národov. Väčšina západných mocností však neriskovala vojenský konflikt s Japonskom a prijala skôr politický či diplomatický postoj bez priameho zásahu. To v praxi znamenalo, že Japonsko mohlo ďalej upevňovať svoje úspechy na čínskom území.

Pokračovanie konfliktu

Prímerie v Tanggu nebolo trvalým riešením konfliktu. Následné roky priniesli ďalšie incidenty, napätie a eskaláciu, ktoré vyvrcholili vypuknutím otvorenej druhej čínsko-japonskej vojny po incidente na moste Marca Pola v júli 1937. Tanggu tak zostal v čínskej a medzinárodnej pamäti ako moment, keď Čína stratila časť svojej suverenity pod tlakom japonskej agresie.

Význam v historickom kontexte: Prímerie v Tanggu je často citované ako príklad appeasementu voči agresorovi v medzivojnovom období a poukazuje na slabosť medzinárodných mechanizmov, ktoré vtedy nedokázali zastaviť expanzívnu politiku Japonska v Ázii.