Urartčina: jazyk starovekého Urartu — pôvod, písmo a výskum

Urartčina: objavte pôvod, písmo a najnovší výskum starovekého Urartu — hieroglyfy, klinové nápisy a teórie o spojení s arménčinou.

Urartčina je názov jazyka, ktorým hovorili obyvatelia starovekého kráľovstva Urartu v severovýchodnej Anatólii (dnešné Turecko) v oblasti jazera Van. Urartčina sa používala najmä v 9.–6. storočí pred n. l., v období politickej a kultúrnej konzolidácie Urartu, a zachovala sa predovšetkým v podobe nápisov vypísaných na skalách, stélach, bronzových predmetoch a na stavebných kameňoch pevností a chrámov.

Urartčina bola izolovaným jazykom, ktorá nebola ani semitský, ani indoeurópsky, ale patril do hursko-urartskej rodiny. Jej najbližším príbuzným je hurriánčina (hurrian), ktorú poznáme z južnej Mezopotámie a severného Mezopotámskeho regiónu. Na základe porovnaní slovnej zásoby a gramatických znakov sa dnes väčšina lingvistov prikláňa k súvislej rodine Hurro-Urartian; stále však zostáva viacero otvorených otázok o starších predkoch tejto rodiny a o jej vzťahu k iným blízkovýchodným jazykovým skupinám.

Písmo a nápisy

Väčšina dochovaných textov urartčiny je písaná klinovým písmom; konkrétne ide o adaptovanú formu asýrsko-mezopotámskeho klinového systému používaného v novoasýrskej a starobabylonskej tradícii. Urartskí písaři používali klínové značky prispôsobené fonologickým potrebám svojho jazyka, čo viedlo k niektorým špecifickým znakům a konvenciám v zápise.

Existuje hypotéza, ktorá predpokladá, že okrem klinových nápisov urartského jazyka mal Urartu aj pôvodný hieroglyfický systém písma. Túto myšlienku podporujú niektoré miestne rytiny a znaky nájdené na artefaktoch, ktoré sa líšia od klasického klinového písma. Interpretácia týchto znakov je však veľmi sporná: nie sú zatiaľ dostatočne početné ani kontextovo potvrdené, aby vznikla všeobecne prijatá dešifrácia. Arménsky vedec Artak Movsisjan publikoval čiastočný pokus o rozlúštenie urartských hieroglyfov, pričom uviedol, že boli napísané ranou formou arménčiny. Táto konkrétna teória je však medzi odborníkmi kontroverzná a väčšina historikov a jazykovedcov ju považuje za nepresvedčivo dokázanú.

Gramatika a typológia

Urartčina bola typologicky aglutinatívna (t. j. tvorila gramatické významy primárne pomocou prípon). V gramatike vykazuje znaky ako ergatívno-absolutívne skloňovanie (podľa mnohých rekonštrukcií), predmetovo-verbálny poriadok (SOV) a pomerne bohatú flexiu pre hlavy a závislé členy. Lexikálne a morfologické paralely s hurriánčinou pomohli rekonštruovať tvaroslovie, prípadové koncovky a slovesné prípony, aj keď mnohé podrobnosti zostávajú neisté kvôli obmedzenému korpusu textov.

Korpus nápisov a archeologické nálezy

Najbohatšiu sadu nápisov priniesli pevnosti a kráľovské stavby v oblasti okolo jazera Van (Tushpa), ďalej pevnosti ako Argištihini či Erebuni (dnešný Jerevan) a rozličné horské pevnosti a svätyne. Nápisy majú prevažne oficiálny charakter — ide o kráľovské vyhlásenia, dedikačné texty, informačné záznamy o stavbách, vojenských ťaženiach, aj rituálne nápisy k bohom (známe sú napr. mená bohov Haldi, Teišeba a Šivini).

Mnohé texty sú jednolinkovými kráľovskými nápismi, ale existujú aj administratívne záznamy, inventáre a niekoľko bilaterálnych (bilingválnych) nápisov, ktoré sa objavujú v kombinácii s akkadčinou či asýrsko-mezopotámskymi formami — tieto bilingválne texty výrazne pomohli pri porovnávacej analýze a rozlúštení niektorých lexém a tvarov.

Výskum a dejiny dešifrácie

Prvé európske správy o nápisoch z oblasti jazera Van sa objavili už v 19. storočí, následne pokračovali systematické zberateľské a archeologické práce v 19. a 20. storočí, ktoré rozšírili korpus známych textov. Dešifrovanie urartčiny prebehlo postupne; kombinácia porovnania s hurriánčinou, analýzy bilaterálnych nápisov a historicko-archeologického kontextu umožnila vypracovať spoľahlivé čítanie veľkej časti textov. Dnes sú dôležité poznatky o jazyku výsledkom spolupráce jazykovedcov, assyriológov a archeológov.

Dedičstvo a vzťah k arménčine

Vzťah medzi urartčinou a neskoršou arménčinou je predmetom dlhodobých diskusií. Väčšina odborníkov sa stotožňuje s tým, že arménčina nie je priamym potomkom urartčiny — arménčina patrí k indoeurópskej vetve — avšak územné a kultúrne kontakty mohli viesť k jazykovému substrátu: niektoré toponyma, hydronymy, a niekoľko lexikálnych prvkov v arménčine môže mať pôvod v urartčine alebo v súvisiacich miestnych jazykoch. Hypotézy ako tá, ktorú prezentoval Artak Movsisjan o podľa neho ranom arménskom pôvode urartských hieroglyfov, sú preto súčasťou širšieho súboru názorov, ktoré však vyžadujú ďalšie dôkazy a kritické preverenie.

Zhrnutie: Urartčina je dôležitý zdroj pre poznanie histórie a kultúry juhovýchodnej Anatólie a juhozápadnej Kaukazu v 1. tisícročí pred n. l. Hoci zostáva vo viacerých aspektoch čiastočne rekonštruovaná, jej štúdium prináša kľúčové informácie o politickej organizácii Urartu, náboženstve, stavebnej činnosti a kontakte medzi starovekými jazykmi Blízkeho východu.

Otázky a odpovede

Otázka: Ako sa volá jazyk, ktorým hovoria obyvatelia Urartu?

Otázka: Kde sa nachádzalo staroveké kráľovstvo Urartu?

Otázka: Je urartčina semitský alebo indoeurópsky jazyk?

Otázka: Existujú nejaké dôkazy, ktoré naznačujú, že okrem klinových nápisov mohli obyvatelia Urartu používať aj iný systém písma?

Otázka: Kto sa pokúsil rozlúštiť niektoré z týchto hieroglyfov?

A:: Čo o nich zistil?

Hľadajte podľa písmena