Josef Krips (narodený 8. apríla 1902 vo Viedni, zomrel 13. októbra 1974 v Ženeve) bol rakúsky dirigent a huslista.
Život a vzdelanie
Krips sa narodil v židovskej rodine vo Viedni. Študoval hudbu a býval žiakom Eusebia Mandyczewského a Felixa Weingartnera, dvoch významných hudobníkov svojej doby. V rokoch 1921 až 1924 pôsobil ako Weingartnerov asistent vo viedenskej Volksoper, kde pracoval ako korepetítor a zbormajster. Tieto rané skúsenosti mu dali pevný základ v opernom i symfonickom repertoári a formovaní dirigentského štýlu, ktorý bol neskôr oceňovaný pre jasnosť, presnosť a vernosť partitúre.
Kariéra pred vojnou
Po pôsobení vo Viedni sa Krips presadil ako šéfdirigent viacerých orchestrov. Patrilo k nim aj angažmán v orchestri v Karlsruhe v rokoch 1926 až 1933. V roku 1933 sa vrátil do Viedne ako dirigent Volksoper. V roku 1935 prijal aj pedagogickú funkciu a stal sa profesorom na viedenskej Akadémii výtvarných umení. V rokoch 1935 až 1938 sa pravidelne objavoval na pódiu Salzburskom festivale, kde začal získavať širšie medzinárodné uznanie, najmä v repertoári klasikov ako Mozart a ďalších skladateľov nemeckej klasickej tradície.
Druhá svetová vojna — prerušenie kariéry a exile
V roku 1938, keď nacisti prevzali moc v Rakúsku (anšlus), musel Krips opustiť krajinu. Narodil sa do židovskej rodiny a hoci sa neskôr stal rímsky katolíkom, podľa rasových zákonov nacistického režimu bol stále považovaný za žida, čo mu znemožnilo pokračovať v umeleckej činnosti v Rakúsku. Po odchode pracoval v Belehrade, kde sa pokúšal udržať hudobnú činnosť, až kým sa Juhoslávia nezapojila do druhej svetovej vojny. Po okupácii a postupnom zhoršení podmienok bol Krips nútený opustiť hudobnú scénu a prežil obdobie vojny pracujúc v továrni na potraviny, čo mu pravdepodobne zachránilo život a umožnilo vrátiť sa k hudbe po skončení konfliktu.
Poválečné roky a medzinárodná kariéra
Po skončení vojny v roku 1945 sa Krips vrátil do Rakúska a patril medzi málo dirigentov, ktorí mohli okamžite obnoviť verejnú činnosť, pretože počas nacistickej doby nespolupracoval s režimom. Ako prvý po vojne dirigoval Viedenskú filharmóniu a znovu sa predstavil na Salzburskom festivale, kde dirigoval Mozartovu operu Don Giovanni. Jeho povojnové koncerty a inscenácie zohrali dôležitú úlohu pri znovuoživení rakúskej hudobnej scény.
V medzinárodnom meradle prevzal v rokoch 1950 až 1954 post hlavného dirigenta Londýnskeho symfonického orchestra, čo upevnilo jeho reputáciu v Anglicku a širšie. Neskôr pôsobil ako hosťujúci dirigent v Spojených štátoch a ďalších krajinách — medzi angažmánmi patrilo vedenie Buffalského filharmonického orchestra a dlhodobé pôsobenie pri Sanfranciskom symfonickom orchestri (v rokoch 1963 až 1970). Jeho prvé vystúpenie v Covent Garden v roku 1963 a prvé účinkovanie v Metropolitnej opere v roku 1966 otvorili cestu jeho častým koncertným a operným hosťovaniam v najvýznamnejších operných domoch sveta.
V roku 1970 prijal vedenie Deutsche Oper v Berlíne a v rokoch 1970 až 1973 bol hlavným dirigentom Viedenského symfonického orchestra. Posledné roky intenzívne koncertoval a nahrával; jeho záverečné obdobie bolo charakterizované kombináciou opernej a symfonickej práce v Európe a USA. Krips zomrel v roku 1974 v Ženeve vo Švajčiarsku.
Hudobný odkaz a štýl
Josef Krips je pamätaný ako dirigent, ktorý presadzoval transparentnosť a spoľahlivú stavbu hudobného tvaru. Bol zvlášť uznávaný za interpretácie skladateľov klasickej a ranoromantickej tradície — predovšetkým Mozarta, ale tiež diel Beethovenových a ďalších klasikov. Nahrával s rôznymi orchestrami a jeho záznamy sú cenené pre čitateľnosť partitúry, hudobnú rovnováhu a rešpekt k štýlovým nuansám. Ako pedagóg a konzervatívny zástanca hudobnej tradície výrazne ovplyvnil generáciu mladších dirigentov a hudobníkov.
Osobný život a rodina
Jeho rodinné zázemie a vzťahy k hudbe boli silné: jeho brat Henry bol tiež hudobník. Emigroval do Austrálie, kde viedol orchester v Adelaide. Potom sa vrátil do Londýna, kde často dirigoval viedenskú ľahkú hudbu. Krips sa počas života vyhýbal politickým angažmánom a venoval sa predovšetkým umeleckej práci a vyučovaniu.
Jeho odkaz zostáva v podobe množstva vystúpení, nahrávok a výučných aktivít; dodnes je oceňovaný ako jeden z dirigentov, ktorí významne prispeli k obnoveniu centier európskej hudobnej kultúry po druhej svetovej vojne.
