Pomazanie chorých je sviatosť (posvätný obrad) v rímskom katolicizme a v iných kresťanských denomináciách. Udeľuje sa ľuďom, ktorí sú „v nebezpečenstve kvôli chorobe alebo starobe“ a potrebujú duchovné posilnenie.

Človek nemusí byť blízko smrti, aby mohol prijať pomazanie chorých. Môže ho dostať každý, kto má vážny zdravotný problém alebo predpoklad, že naň zomrie. Sviatosť možno opakovať, keď sa stav znova zhorší alebo keď vznikne nová vážna choroba.

Pomazanie chorých sa často nazývalo aj posledné pomazanie alebo extrémne pomazanie, pretože sa v minulosti často podávalo v posledných chvíľach života. Slovom „pomazanie“ sa odkazuje na natieranie tela olejom, pričom olej je dôležitou materiálnou súčasťou obradu.

Význam a účinky

Sviatosť pomazania chorých má viacnásobný význam:

  • duchovné posilnenie — pomáha spojiť utrpenie chorého s utrpením Krista a prináša vnútorný pokoj a dôveru;
  • odpusť hriechov — ak chorý nie je schopný pristúpiť k sviatosti zmierenia, môže mu byť odpustené v rámci pomazania;
  • uzdravenie — môže priniesť telesné uzdravenie, ak je to podľa Božej vôle, no primárnym cieľom je duchovné posilnenie;
  • príprava na prechod do večnosti — pre zomierajúcich je to posilnenie a útla vo chvíľach umierania.

Priebeh obradu

Obrad spravidla vykonáva vysvätený kňaz (v výnimočných prípadoch aj biskup). Zvyčajne obsahuje tieto prvky:

  • úkon pokánia alebo kratučká spoveď, ak je chorý schopný a chce sa vyznať hriechy;
  • modlitby za chorého od kňaza a prítomných veriacich;
  • udelenie zjavných znakov: kňaz položí ruky na chorého (akt požehnania) a pomastí olejom chorých čelo a často aj ruky;
  • zvyčajne nasleduje spoločná modlitba a požehnanie.

Olej na pomazanie (tzv. olej chorých) je posvätený biskupom, zvyčajne pri krížmovej (chrismálnej) liturgii, a potom sa používa v jednotlivých farnostiach.

Kto udeľuje a kedy

  • Kto udeľuje: platným ministrom je kňaz alebo biskup; diakon nemôže túto sviatosť udeliť.
  • Kedy: pri vážnej chorobe, pred veľkou operáciou, pri starobe, alebo keď sa stav chorého náhle zhorší. V prípade blížiacej sa smrti sa pomazanie často podáva spolu s Eucharistiou (viatikum).
  • Sviatosť je dostupná doma, v nemocnici alebo v kostole; v mnohých farnostiach sa organizujú aj společné slávenia pre chorých.

Krátka história

Prax pomazania chorých má korene v evanjeliách a ranokresťanskej tradícii (porovnaj napr. Jk 5,14–15 — List Jakuba: „Je medzi vami chorý? Zavolajte starejší cirkvi, nech sa za neho modlia a pomastia ho olejom v mene Pána.“). V priebehu storočí sa obrady formovali: v stredoveku sa pomazanie často považovalo za „poslednú“ sviatosť podávanú pri umieraní. Po Druhom vatikánskom koncile sa zdôraznila pastorálna povaha sviatosti a to, že je určená aj pre tých, ktorí nie sú bezprostredne pri smrti.

Pastoračné aspekty a často kladené otázky

  • Je to iba pre zomierajúcich? Nie. Sviatosť je určená každému s vážnou chorobou alebo vážnym ohrozením zdravia.
  • Môže ju prijímať neveriaci alebo človek iného vyznania? Zvyčajne je sviatosť určená verným katolíckej cirkvi. V naliehavých prípadoch kňaz môže udeliť pomocnú pomocnú náboženskú útechu aj nečlenovi, vždy s rešpektom k jeho svedomiu a situácii.
  • Môže sa opakovať? Áno, ak sa zdravotný stav opäť zhorší alebo ak nastane nová vážna situácia.
  • Je to súhlas s ukončením života? Nie. Pomazanie chorých nesúvisí s eutanáziou ani s vedomým ukončením života; ide o modlitbu za uzdravenie a posilu v utrpení.

V praxi je pomazanie chorých dôležitým prostriedkom pastoračnej starostlivosti: prináša duchovnú útechu, pripomína prítomnosť Cirkvi pri chorých a posilňuje vieru v ťažkých chvíľach. Ak vy alebo niekto blízky potrebujete túto sviatosť, obráťte sa na miestnu farnosť alebo nemocničného kaplána.