John Howard Northrop (5. júla 1891 - 27. mája 1987) bol americký biochemik. V roku 1946 sa spolu s Jamesom Batchellerom Sumnerom a Wendellom Meredithom Stanleym podelil o Nobelovu cenu za chémiu.
Northrop bol v roku 1949 zvolený za člena Americkej akadémie umení a vied. Od roku 1916 až do odchodu do dôchodku v roku 1961 bol zamestnancom Rockefellerovho inštitútu pre lekársky výskum v New Yorku. V roku 1949 bol vymenovaný za profesora bakteriológie a neskôr za profesora biofyziky na Kalifornskej univerzite v Berkeley.
Jeho Nobelova cena bola udelená za prístup a metódy umožňujúce pripraviť enzýmy a vírusové bielkoviny v čistej forme, čo malo zásadný význam pre porozumenie chemickej povahy týchto biologických makromolekúl. Northrop sa sústredil najmä na izoláciu a krystalizáciu enzýmov; vyvinul a zdokonalil laboratórne techniky purifikácie, ktoré umožnili prvé presnejšie chemické a fyzikálne štúdie enzýmových molekúl. Tieto výsledky priniesli presvedčivé dôkazy, že enzýmy sú bielkoviny, a položili základy modernej enzymológie a proteínovej chémie.
Hlavné prínosy a význam:
- Zdokonalenie metód purifikácie a krystalizácie proteínov a enzýmov.
- Posun v chápaní enzýmov ako bielkovín, čo ovplyvnilo výskum v biochemii a molekulárnej biologii.
- Metodické prístupy, ktoré sa neskôr uplatnili v diagnostike, farmaceutickom výskume a priemyselnej biotechnológii.
Northropov prínos sa často spomína spolu s prácou Jamesa B. Sumnera (krystalizácia ureázy) a Wendella M. Stanleya (krystalizácia vírusových bielkovín), pričom trojica spoločne ukázala, že systematická izolácia a charakterizácia biologických makromolekúl je možná a vedecky plodná. Po odchode do dôchodku zostal jeho vplyv citeľný v ďalšom vývoji biochemických metód a v práci ďalších generácií výskumníkov.
