Lulu je opera od skladateľa Albana Berga. Berg prevzal príbeh z dvoch divadelných hier Erdgeist a Die Büchse des Pandora od nemeckého dramatika Franka Wedekinda. Berg napísal libreto (slová pre operu) sám. Opera spracúva portrét ženej postavy, ktorá svojou príťažlivosťou a povahou spôsobuje zánik mužov okolo seba a nakoniec sama padá do spoločenského a morálneho úpadku.
Mnohí ľudia považovali Lulu za veľmi šokujúcu, pretože príbeh je veľmi dekadentný. Je v ňom veľa krvi, vrážd, sexu a násilia. Tiež: Bergovej hudbe bolo dosť ťažké porozumieť. Používa dvanásťtónovú hudbu, ktorá nie je v žiadnej konkrétnej tónine, hoci pomocou nej vytvára štýl hudby, ktorý je často veľmi romantický a expresívny.
Vznik a osudy partitúry
Opera vznikala v rokoch 1929–1935; Berg dokončil prvé dve dejstvá a časť tretieho dejstva, ale pri práci na posledných častiach zomrel v roku 1935. Zanechal teda dielu nedokončenú podobu. Kvôli tomu sa v polovici 20. storočia často hrávala iba skrátená alebo prepracovaná verzia zahŕňajúca dve dejstvá alebo orchestrálnu Lulu‑suitu, ktorú Berg zostavil sám, aby aspoň časť hudby získala koncertnú existenciu.
Kompletné tri dejstvá boli prvýkrát verejne uvedené až po tom, čo hudobný vedec a skladateľ Friedrich Cerha dokončil chýbajúce časti na základe Bergových skíc. Toto dokončenie umožnilo, aby opera vystúpila zo skúmavého statusu fragmentu a stala sa súčasťou medzinárodného operného repertoáru.
Děj a postavy (stručný prehľad)
Dej je založený na dvoch hrách Wedekinda a sleduje život Lulu — mladú a mimoriadne príťažlivú ženu, ktorá mení životy mužov, ktorí sa za ňou mračia. Hoci sa libreto v detailoch odvoláva na originálne hry, hlavné motívy sú nasledovné:
- Lulu vystupuje ako femme fatale, ktorú obklopuje séria mužov (obchodníci, aristokrati, umelecké osobnosti), z ktorých niektorí dopustia zločiny, iní sú zničení finančne či morálne.
- Postavy ako doktor Schön, jeho syn Alwa a grófka Geschwitz (postava s výnimočným citovým vzťahom k Lule v Bergovej verzii) hrajú dôležitú rolu v jej stúpajúcej a zostupnej životnej línii.
- Príbeh končí pádom Luly do prostitúcie v Londýne a jej násilnou smrťou — záver, ktorý v opere pôsobí obzvlášť tragicky a silne.
Hudobný jazyk a technika
Berg používa dvanásťtónovú techniku, ale robí to veľmi expresívne a flexibilne. Na rozdiel od strohej, čisto koncepčnej aplikácie tohto systému, Berg vytvára 12-tónové rady tak, aby umožnili lyrické, takmer romantické vyjadrenie; v hudbe sa objavujú aj krátke motívy a opakujúce sa témy pripomínajúce leitmotívy. Výsledkom je kombinácia modernej kompozičnej techniky s citlivosťou neskorého romantizmu, ktorá zvyšuje dramatický účinok scény a psychologickú hĺbku postáv.
Orchester je väčšinou bohatý a náročný, s početnými farebnými efektmi, ktoré zdôrazňujú atmosféru dekadencie, erotiky a tragédie. V rámci partitúry nachádzame aj odkazy na iné hudobné štýly a citácie, ktoré divákovi pomáhajú vnímať kontext postáv a udalostí.
Kontroverzie, cenzúra a prijatie
Pri svojom vzniku aj v nasledujúcich desaťročiach Lulu vyvolávala prudké reakcie. Intenzívne sexuálne motívy, násilie a morálne otázky vyvolali cenzúru a odmietanie v konzervatívnejších kruhoch; zároveň dielo príťažilo kritikou aj obdivom za svoju hudobnú inováciu a dramatickú silu. V období nacizmu bolo Bergovo dielo, rovnako ako iné moderné umenie, v Nemecku zakazované.
Dnes sa Lulu považuje za jedno z najvýznamnejších operných diel 20. storočia — je to náročná, ale veľmi bohatá dráma, ktorá kladie vysoké nároky na spevákov, režisérov a inscenačné tímy.
Provedenia a nahrávky
Po dokončení Cerhom sa opera začala hrať v kompletnej podobe v hlavných operných domoch sveta. Vďaka svojej komplexnosti a dramatickej intenzite je Lulu častým predmetom serióznych nahrávok a inscenácií — existuje viacero významných živých i štúdiových záznamov, ktoré zachytávajú rôzne prístupy k postave Luly a k Bergovej hudbe.
Prečo si operu vypočuť alebo pozrieť
- Pre dramatický a psychologický portrét hlavnej postavy, ktorý je rovnako provokatívny ako literárne silný.
- Pre fascinujúce prepojenie modernistickej techniky (dvanásťtónového systému) s emocionálnou hĺbkou, akú očakávame od neskorého romantizmu.
- Pre náročnú, no veľmi pôsobivú inštrumentáciu a vokálnu pestrofarebnosť, ktoré predstavujú výzvu aj odmenu pre interpretov i poslucháčov.
Opera Lulu tak zostáva dielom, ktoré stále vyvoláva diskusie — o morálke, o hraniciach umenia aj o možnostiach hudobnej expresie v 20. storočí. Je to dielo, ktoré zároveň šokuje a fascinuje, a jeho hudobno-dramatická integrita z neho robí trvalú súčasť operného repertoáru.