Nancy Grace Augusta Wakeová (30. augusta 1912 – 7. augusta 2011), prezývaná „Biela myš“, bola austrálska novinárka a príslušníčka britského odbojového hnutia, ktorá sa počas druhej svetovej vojny preslávila ako kurýrka, sabotérka a spojka medzi britskými tajnými službami a francúzskym odbojom. V dôsledku svojich aktivít sa na ňu sústredilo gestapo a niekoľko rokov bola jednou z najhľadanějších žien v Európe. Jej život inšpiroval román aj film – podľa románu Sebastiana Faulksa Charlotte Grayová vznikol film s Cate Blanchettovou v hlavnej úlohe.
Raný život a cesta do Európy
Wake sa narodila v Wellingtone na Novom Zélande a ako malé dieťa sa jej rodina presťahovala do Austrálie. V mladosti utiekla z domu a v roku 1935 odišla do Londýna. Vyučila sa za novinárku a neskôr pracovala v Paríži, kde sa zoznámila s francúzskym obchodníkom Henri Fioccou, za ktorého sa v roku 1939 vydala. Po začiatku vojny sa stala vodičkou sanitky a zapojila sa do pomoci raneným a prenasledovaným.
Činnosť v odboji a útek
V Paríži sa Wake zapojila do siete, ktorú viedol Pat O'Leary (Albert Guérisse) a ktorá organizovala úniky spojeneckých vojakov z okupovaného Francúzska. Vďaka svojej energii, schopnosti rýchleho rozhodovania a kontaktom pomáhala stovkám utečencov a letcom dostať sa do bezpečia. Jej nebezpečné aktivity si všimli nemecké bezpečnostné služby a Wake bola nútená utiecť cez Pyreneje do Španielska a ďalej do Británie. Jej manžela následne zadržali nacisti – bol zatknutý, podrobený mučeniu a neskôr popravený.
SOE a návrat do Francúzska
V Anglicku sa Wake pripojila k organizácii Special Operations Executive (SOE), ktorá pripravovala parašutistické výsadky a podporovala francúzsky odboj. V apríli 1944 bola vysadená na padákoch do Francúzska, kde koordinovala činnosť maquisov, zaisťovala prenos správ, organizovala zásobovanie zbraní a plánovala sabotážne akcie na železničnej a cestnej sieti v predvečer vylodenia v Normandii (deň D). Podľa viacerých svedectiev sa zúčastnila viacerých priamych stretov s nemeckými jednotkami a na jej povesť vplývajú aj príbehy, že raz zabila príslušníka SS holými rukami – tieto príbehy sú často citované ako príklad jej odvahy a odhodlania.
Osobnosť a povesti
Wake bola pre svoju dobu výnimočne odvážna a nezávislá žena. Medzi vojenskými kolegami mala povesť tvrdej a nekompromisnej spolubojovníčky, ale aj veľkej milovníčky alkoholu – podľa majora Johna Farmera o jej pití povedali, že „...sme jednoducho nemohli prísť na to, kam to všetko zmizlo“. Náročné skúsenosti ju formovali, často sa správala priamočiaro a sarkasticky: keď jej austrálska vláda ponúkla niektoré vyznamenania, vraj odpovedala, že si môžu „strčiť svoje medaily tam, kde opica strká svoje oriešky“. V neskoršom živote svoje medaily predávala, aby si zabezpečila príjem; vysvetľovala to slovami, že „nemalo zmysel si ich nechávať, asi pôjdem do pekla a aj tak by sa roztopili“.
Ocenenia a uznanie
Za svoju činnosť získala Wake množstvo vysokých vyznamenaní. Medzi najdôležitejšie patria britská George Medal, americká Medaila slobody, francúzsky Croix de Guerre (udelený niekoľkokrát), Médaille de la Résistance a vymenovanie za Chevalier de la Légion d'Honneur. V roku 2004 jej Austrália udelila hodnosť Companion of the Order of Australia ako uznanie za jej hrdinský prínos počas vojny.
Po vojne a dedičstvo
Po skončení vojny žila Wake v rôznych krajinách a zostala uznávanou postavou medzi veteránmi odboja. Napriek svojej popularite u verejnosti si udržiavala silný individuálny postoj a nevyhľadávala notoricky mediálne vystupovanie. Zomrela 7. augusta 2011 vo veku 98 rokov. Dedičstvo Nancy Wakeovej spočíva v príbehu o odvahe, obetavosti a odolnosti, ktorý inšpiruje historikov, spisovateľov aj filmových tvorcov. Jej život pripomína, že jednotlivci môžu mať významný vplyv aj v najtemnejších obdobiach dejín.
