Šabľozubá mačka

Šabľozubé mačky alebo šabľozubé mačky patria medzi najznámejšie a najobľúbenejšie vyhynuté zvieratá. Patria medzi najpôsobivejšie mäsožravce, aké kedy žili. Tieto mačky mali dlhé kly a čeľuste, ktoré sa otvárali širšie ako u moderných mačiek. To naznačuje iný štýl zabíjania ako u moderných mačkovitých šeliem.

Šabľozubý spôsob života sa medzi mäsožravými cicavcami vyvinul najmenej päťkrát. Ide o jeden z najznámejších príkladov konvergentnej evolúcie.

Creodonts, boli najstaršie známe šabľozubce. Žili v eocéne a patria do iného radu ako Feliformia. Príkladom sú Machaeroides a Apataelurus.
Nimravidi boli bazálnou skupinou Feliformia, ktorá trvala od eocénu do neskorších miocénnych epoch. Príkladom je Hoplophoneus.
Barbourofelidae je ďalšia čeľaď Feliformov, u ktorých sa vyvinul šabľozubý spôsob života. Ich rozkvet nastal v miocéne. Pravdepodobne sú bližšie príbuzní s mačkovitými ako nimravidmi.
Sparassodonti, ako napríklad Thylacosmilus, boli metateriánskou skupinou cicavcov. Zvyčajne sa nazývali "vačkovce šabľozubé", ale patria do sesterskej skupiny vačkovcov. Miocén až pliocén.
Machairodontinae: podčeľaď Felidae, žila od miocénu do pleistocénu (pred 23 miliónmi rokov až pred 11 000 rokmi). Patrí sem aj slávny Smilodon.
Nimravides, ktorý patrí do čeľade Felinae, a nie do čeľade Nimravids.

Šabľozubce boli nástražné dravce a pravdepodobne žili v otvorených lesoch. To by vysvetľovalo ich rozšírený výskyt v miocéne, keď bola väčšina územia pokrytá lesmi. K ich adaptáciám patrila okrem špičákov aj sila predných končatín (väčšia ako u dnešných veľkých mačiek). Ich robustné (ťažké, húževnaté) telá hovoria skôr o sile ako o rýchlosti.

Predstava o tom, ako zabíjali, je nasledovná. Skryli sa a vrhli sa na nich. Zavesili sa na krk koristi, chytili ju a preťali jej spodnú časť hrdla svojimi špičákmi. Tým spôsobili smrť stratou krvi a prívodu vzduchu.

Zaujímavé je, že ich zuby sa líšia. Niektoré mali väčšie zuby, iné menšie dýke podobné zuby, niektoré mali hladké hrubé zuby, iné mali zuby podobné čepeli, niekedy so zúbkovanými hranami. Niektoré mali na spodnej čeľusti príruby, väčšina nie. Ewer poznamenáva, že to musí svedčiť o tom, že existovali rozdiely v spôsobe zabíjania a v druhu koristi, ale o tom vieme len málo.

Dnes už žiaden z nich nežije: vyhynuli. Vyhynutie nastalo po klimatických zmenách, keď sa svet ochladil a v pliocéne a pleistocéne lesy vystriedali trávnaté plochy.

Lebka a horné krčné stavce smilodona

Lebka Thylacosmilus atrox

Barbourofelis

Lebka Hoplophoneus, Nimravid, na ktorej je vidieť čeľustný lem, ktorý pomáhal chrániť šabľovité zuby

Lebka smilodona. Znázorňuje obrovský otvor jeho šabľozubých čeľustí. Toto je väčší druh, Smilodon populator

Otázky a odpovede

Otázka: Čo sú to šabľozubé mačky?

Odpoveď: Šabľozubé mačky, známe aj ako šabľozubé mačky, patrili k najznámejším a najpopulárnejším vyhynutým zvieratám. Boli to impozantné mäsožravce, ktoré mali dlhé kly a čeľuste, ktoré sa otvárali širšie ako u moderných mačiek.

Otázka: Koľkokrát sa šabľozubý štýl života vyvinul?

Odpoveď: Šabľozubý spôsob života sa medzi mäsožravými cicavcami vyvinul najmenej päťkrát.

Otázka: Čo je príkladom kreodonta?

Odpoveď: Machaeroides a Apataelurus sú príkladmi kreodontov.

Otázka: Čo je príkladom nimravida?

Odpoveď: Hoplophoneus je príkladom nimravida.

Otázka: Aký druh cicavca bol Thylacosmilus?

Odpoveď: Thylacosmilus patril do skupiny metaterických cicavcov.

Otázka: Ako šablozubce zabíjali svoju korisť?

Odpoveď: Šabľozubce sa skrývali a vyčkávali, potom sa vrhli na svoju korisť, zavesili sa jej na krk, chytili ju za spodnú časť tela a rozťali ju svojimi klovými zubami, aby jej spôsobili smrť stratou krvi alebo nedostatkom vzduchu.

Otázka: Prečo vyhynuli?

Odpoveď: Šabľozubce vyhynuli v dôsledku klimatických zmien, keď sa v pliocéne a pleistocéne ochladilo a lesy vystriedali lúky.