Sovietska vojna v Afganistane bola spočiatku vojnou medzi silami afganskej vlády (vnútornými jednotkami Demokratickej republiky Afganistan) a rôznymi protirežimnými skupinami mudžahedínov, ktorí dostávali rozsiahlu pomoc zo zahraničia. Afganská vláda, oslabená vnútornými mocenskými bojmi po Saur revolúcii 1978 a neskoršími politickými prevratmi, nebola schopná sama potlačiť ozbrojený odpor bez vonkajšej podpory. V decembri 1979 preto požiadala o pomoc Sovietsky zväz, ktorý do krajiny zaslal pravidelné jednotky. Vstup sovietskych vojsk spôsobil výrazné posilnenie zahraničného zapojenia do konfliktu a vyústil do masívnych vojenských operácií proti povstaleckým skupinám, ktoré sa často skrývali medzi civilným obyvateľstvom. Tieto operácie spôsobili rozsiahle zničenie infraštruktúry, veľké civilné obete a masové presuny obyvateľstva, čo v mnohých regiónoch ešte viac posilnilo podporu mudžahedínov a zvýšilo rozsah odporu proti sovietskej prítomnosti.
Priebeh invázie a vojenské operácie
Do Afganistanu vstúpila sovietska 40. armáda; rozsiahle vojenské nasadenie začalo 25. decembra 1979. Sovietske jednotky, podporujúce vládu Demokratickej republiky Afganistan, uskutočňovali kombináciu pozemných operácií, ostreľovania a prieskumných misií. Povstalecké skupiny mudžahedínov viedli prevažne gerilovú vojnu, využívajúc znalosť terénu, horské kryty a miestnu podporu. Konflikt sa časom internacionalizoval: protivládne sily dostávali pomoc od viacerých štátov — Spojených štátov, Pakistanu, Saudské Arábie a ďalších — zatiaľ čo Sovietskeho zväzu okrem vojenskej podpory zo strany krajín Varšavskej zmluvy pomáhali aj logistické zázemie a dodávky z Moskvy.
Po rokoch boja sa na základe medzinárodných rokovaní a podtlaku k odchodu sovietskych vojsk dospelo k dohode. Sovietske sily začali s postupným stiahnutím 15. mája 1988. Proces ústupu pokračoval v priebehu niekoľkých mesiacov a rútinných presunov až do začiatku roka 1989; niektoré pramene uvádzajú aktívne odchody až v priebehu februára (napr. zmienka o datume 2. februára 1989), pričom oficiálne Moskva oznámila úplné stiahnutie všetkých kontingentov dňa 15. februára 1989.
Obete, humanitárna kríza a dlhodobé následky
Humanitárne dôsledky vojny boli obrovské. Odhady strát a presunov sa líšia podľa zdrojov:
- Sovietske straty: približne 15 000 mŕtvych a okolo 35 000 zranených (odhady sa môžu líšiť podľa metodiky počítania).
- Afganské obete: počet mŕtvych (civilistov aj bojovníkov) sa odhaduje rádovo na státisíce až približne 1–2 milióny; presné číslo nie je možné s istotou stanoviť a rôzne štatistiky uvádzajú širší rozptyl.
- Refugees a presídlenie: vojna spôsobila masívny presun obyvateľstva — odhady hovoria o približne 5 miliónoch Afganov, ktorí našli útočisko v susedných krajinách (predovšetkým v Pakistane a Iráne) alebo boli vysídlení v rámci krajiny.
Medzi dôležité momenty vojny patrilo aj dodanie protiletadlových prenosných raketových systémov (napríklad Stinger) mudžahedínom v polovici osemdesiatych rokov, čo výrazne zvýšilo ich schopnosť zostreľovať sovietske helikoptéry a lietadlá a zmenilo rovnováhu síl v niektorých oblastiach. Konflikt tiež pritiahli dobrovoľníkov z iných krajín (vrátane arabských dobrovoľníkov) a stal sa dôležitým faktorom pre formovanie medzinárodných sietí ozbrojených islamistických skupín.
Dôsledky vojny boli široké: rozsiahle zničenie infraštruktúry a poľnohospodárstva, dlhodobé sociálne a ekonomické trauma pre afganskú spoločnosť, oslabenie centrálnej moci a prehĺbenie politického chaosu, ktorý napokon prispel k ďalšiemu posunu moci—vrátane nástupu rôznych vojenských frakcií a neskôr aj Talibanu v 90. rokoch. Pre Sovietsky zväz mala vojna vysoké ekonomické, politické a morálne dôsledky a mnohí historici ju považujú za jeden z faktorov, ktoré prispeli k vnútorným problémom ZSSR a jeho pádu na začiatku 90. rokov.
Vojenský konflikt v Afganistane (1979–1989) tak ostáva dôležitým príkladom hybridnej a proxy vojny studenej vojny, ktorej následky cíti región i medzinárodné spoločenstvo ešte dlhé desaťročia po skončení priamej sovietsko‑afganskej konfrontácie.