Carl Erich Correns — nemecký botanik a znovuobjaviteľ Mendela

Výskum a znovuobjavenie Mendela

Correns pestoval hybridy hrachu a kukurice, a už v roku 1899 dospel k rovnakému výkladu dedičných javov ako Mendel. Vo svojom článku z roku 1900 uviedol vzniknuté výsledky a pritom explicitne citoval a uznal Mendelovu skoršiu prácu, čím ju spolu s ďalšími dvoma vedcami vrátil do vedeckej pozornosti. Spolu so Hugom de Vriesom a (v menšej miere) Erichom von Tschermakom je Correns považovaný za jedného z troch nezávislých "znovuobjaviteľov" mendelizmu; status Tschermaka ako rovnocenného znovuobjaviteľa sa v historickej literatúre posudzuje opatrnejšie.

Podľa Mendela — zákony dedičnosti

Na základe svojich hybridizačných experimentov Correns potvrdil základné princípy, ktoré dnes poznáme ako Mendelove zákony, teda segregáciu alel a ich dedičnú kombináciu v potomstve. Zároveň upozornil na dôležitú skutočnosť, že dedičné vzory nie sú vždy striktne dominatno-recesívne: vo svojej poznámke pod čiarou k práci z roku 1900 spomenul prípady, keď je heterozygot intermediárny (absencia klasickej dominancie), čím prispel k pochopeniu rôznorodosti dedičných mechanizmov.

Historické súvislosti a Nägeli

Mendel si sám v listoch uvádzal, že si všímal prípady, keď dominancia chýba; avšak jeho práce zostala dlho neocenená. Zaujímavou historickou súhrou je, že Correns bol študentom slávneho botanika Nägelia, s ktorým Mendel v minulosti korresponduval. Nägeli Mendelovu prácu podľa historikov nepochopil a nepropagoval ju, čo prispelo k jej dlhému prehliadaniu až do obdobia okolo roku 1900.

Profesijné pôsobenie a odkaz

V roku 1913 sa Correns stal prvým riaditeľom novozaloženého Biologického inštitútu cisára Wilhelma v Berlíne-Dahleme, kde pokračoval v experimentoch, výučbe a publicistike, čím prispel k upevneniu genetiky ako samostatnej vedeckej oblasti v Nemecku. Jeho práce položili základy pre ďalší rozvoj dedičnej biológie a inšpirovali ďalšiu generáciu genetikov.

Význam

• Potvrdil a rozšíril Mendelove pozorovania prostredníctvom vlastných experimentov s rastlinami.
• Zvýraznil komplikácie v jednoduchom modeli dominancie a poukázal na prípady intermediárnej dedičnosti.
• Institucionálne prispel k rozvoju biológie v Nemecku ako prvý riaditeľ Biologického inštitútu cisára Wilhelma v Berlíne‑Dahleme.

Corrensova kombinácia laboratórnej dôslednosti, historického rešpektu k Mendelovi a inštitucionálnej práce zabezpečila, že Mendelova myšlienka získala pevné miesto v modernej genetike. Zomrel v roku 1933, no jeho vedecký prínos pre štúdium dedičnosti zostáva trvalý.