Henrich II. anglický, známy aj ako Henrich II. Curtmantle (Le Mans, Francúzsko, 5. marca 1133 - Chinon, Francúzsko, 6. júla 1189), bol tiež grófom z Anjou, grófom z Maine, vojvodom normandským, vojvodom akvitánskym, vojvodom gaskonským, grófom z Nantes, pánom Írska a v rôznych obdobiach ovládal časti Walesu, Škótska a západného Francúzska. Jeho panstvo, často nazývané Angevinským alebo Angevinským impériom, spájalo rozsiahle územia na oboch stranách Lamanšského prielivu a Henrich sa staral o svoju ríšu vo Francúzsku rovnako dôsledne ako o Anglicko.
Pôvod, rodina a manželstvo
Henrich bol synom Geoffreyho V., grófa z Anjou, a cisárovnej Matildy, dcéry anglického kráľa a predstaviteľky dynastie Normandov. V roku 1152 sa oženil s Eleonórou Akvitánskou a v roku 1154 bol korunovaný za kráľa. Toto manželstvo mu prinieslo obrovské dedičstvo v južnom Francúzsku a upevnilo jeho mocenské postavenie v celej oblasti. Medzi jeho deti patrili budúci králi Richard, ktorý neskôr viedol mnohé bitky, a Ján, ako aj niekoľko dcér, ktoré boli využité pre politické spojenectvá európskych dvorov. Počas svojho života musel riešiť rodinné konflikty: niektorí synovia sa mu postavili do opozície a v polovici 70. rokov 12. storočia vypukli rozsiahle povstania proti jeho vláde.
Nástup na trón a konsolidácia moci
Nástupníctvo Henricha II. na anglický trón bolo dohodnuté v roku 1153 v dôsledku dlhého konfliktu s kráľom Štefanom; na trón napokon nastúpil v roku 1154 po smrti Štefana I. Po nástupe sa sústredil na obnovu kráľovskej moci, ktorá bola za Štefanovej vlády oslabená miestnymi barónmi. Systematicky obmedzoval moc feudálnej šľachty, prepracoval správu krajiny a upevnil autoritu korunovaného panovníka voči regionálnym pážatám a hradným pánom.
Reformy správy a práva
Henrich zaviedol dôležité administratívne a právne reformy, ktoré mali dlhodobý vplyv na anglický právny systém. V roku 1166 prijal súbor reforiem známych ako Assize of Clarendon, ktoré položili základy pre rozšírené používanie kráľovských súdov a inštitúcie poroty. Zaviedol aj systematické cestovanie kráľovských sudcov (itinerant justices), reformoval postavenie šerifov a posilnil centrálny výber daní (vrátane systému scutage). Vďaka týmto krokom sa postupne vytvárali jednotnejšie právne pravidlá, ktoré neskôr historici označili za začiatok anglického common law. V roku 1166 zaviedol porotný súd, ktorý posilnil pozíciu kráľovského práva oproti miestnym feudálnym súdom.
Spor s cirkvou
V 60. rokoch 12. storočia sa Henrich dostal do ostrého sporu s arcibiskupom Thomasom Becketom o právomoci cirkvi a kráľovské privilégia, čo vyvrcholilo v tragédii roku 1170, keď bol Becket zavraždený v Katedrále v Canterbury. Tento incident výrazne poškodil Henrichovu reputáciu; kráľ bol nútený podrobiť sa verejnej pokore a vykonať pokánie, aby obnovil vzťahy s pápežstvom a kresťanskou Európou. Spor ilustruje zložité rozpätie medzi snahou o centralizáciu moci a autonómiou cirkevných inštitúcií.
Vojenské konflikty a rodinné povstania
Henrich vedel viesť rozsiahle vojenské ťaženia v Anglicku i na kontinente. Počas jeho vlády stáli proti nemu nielen vonkajší nepriatelia (napríklad francúzski králi), ale aj členovia vlastnej rodiny: v rokoch 1173–1174 vypuklo rozsiahle povstanie vedené niektorými jeho synmi (s podporou manželky Eleonóry a zahraničných spojencov). Povstanie bolo síce potlačené, ale konflikt so synmi sa tiahnuť až do konca Henryho života. Eleonóru, ktorá podporila vzburu, Henrich neskôr dal uväzniť; väznenie trvalo mnoho rokov.
Osobnosť, vzdelanie a jazyk
Hoci bol anglickým kráľom, nikdy sa nenaučil anglický jazyk, pretože jeho rodina prišla v roku 1066 z Normandie. Hovorili normanskou francúzštinou. Henrich bol inteligentný a vzdelaný. Plynule ovládal latinčinu, ktorá bola v tom čase jazykom vzdelaných ľudí v Európe. Všetky dokumenty a zákony boli napísané v latinčine, čo odrážalo administratívnu a kultúrnu kontinuitu medzi anglickým a kontinentálnym prostredím.
Smrť a dedičstvo
Henrich II. zomrel 6. júla 1189 v Chinone po dlhom období konfliktov a vojnových ťažení; na trón po ňom nastúpil druhý syn Richard, známy ako Richard I. Levie Srdce. Henrichova vláda zostala hodnotená rôzne: z jednej strany ju súdime ako obdobie výraznej centralizácie moci, rozvoja kráľovského práva a efektívnej správy, z druhej strany je spájaná s tvrdými konfliktmi s cirkvou, s vnútornými vzburami a rodinnými tragédiami. Jeho reformy však položili základy fungujúcej kráľovskej administratívy v Anglicku a ovplyvnili právny vývoj v ďalších storočiach.
