Lombarďania boli germánsky národ, ktorý v rokoch 568–774 ovládal veľkú časť Apeninského polostrova. Sami sa domnievali, že pochádzajú z južnej Škandinávie a v jazyku si hovorili Langobardi – meno často vysvetľované ako „dlhé brady“ (longi barbae), pretože si na počesť boha Odina nechávali rásť dlhé brady. V ranných obdobiach uctievali prírodu a germánskych bohov; neskôr prijali kresťanstvo, pričom u niektorých skupín pretrvávala ariánska forma viery pred postupnou konverziou k ortodoxnému katolicizmu.
Pôvod a migrácia
Lombarďania sa v ranom stredoveku presunuli z oblasti strednej Európy do Panónie (dnešné Maďarsko a susedné územia). V Panónii si vytvorili vlastné kniežatstvá a stali sa významnou silou v oblasti, odkiaľ začali ďalšie expanzívne ťaženia. Okolo roku 560 z Panónie prevzal vládu Audoin, ktorého krátko po ňom nahradil syn Alboin. Alboin viedol Langobardov pri postupe na západ a na jar roku 568 vyrazil do Itálie, čím započal dlhodobú prítomnosť Lombardov na Apeninskom polostrove. Podľa Dejín Lombardov „potom Langobardi opustili Panóniu a ponáhľali sa obsadiť Itáliu so svojimi ženami a deťmi a so všetkým svojím majetkom“.
Kráľovstvo v Taliansku
Lombardské ťaženie rýchlo prinieslo obsadenie veľkých území severného a stredného Talianska. Alboin dobyl viaceré mestá, avšak jeho vláda sa skončila násilne (bol zavraždený okolo rokov 572–573). Lombardovia si postupne podmanili rozsiahle územia; dôležitým bodom sa stalo obsadenie Pávie (Pavia), ktorá sa stala centrom ich kráľovstva. Na Apeninskom polostrove držali Lombardovia významnú časť západného Talianska, zatiaľ čo zvyšok zostal pod kontrolou byzantských úradov (napr. exarchát Ravenny) a pápežstva. Tým vznikol politicky fragmentovaný obraz Talianska, v ktorom Lombardské kniežatstvá, byzantské enklávy a pápežská štvrť koexistovali a často bojovali.
Politická organizácia a spoločnosť
Lombardské kráľovstvo nebolo centralistickým štátom v modernom zmysle. Územie bolo rozdelené na početné vévodstvá (dukáty), z ktorých najvýznamnejšie boli napríklad Spoleto a Benevento – tie v južnom Taliansku získali značnú autonómiu a po páde kráľovstva pretrvali storočia. Hlavou bol kráľ (rex), pod ním stáli vévodi (duces), šľachta a voľnejší vojenskí roľníci. Spoločnosť zahŕňala pôvodných germánskych Langobardov, miestne latinofónne obyvateľstvo a byzantských úradníkov.
Zákon, kultúra a náboženstvo
Lombardská spoločnosť mala vlastné právne zvyklosti, ktoré neskôr kodifikovali. Najznámejší je Rothariho zákonník z roku 643, ktorý zachovával mnohé germánske právne normy, ale aj prvky rímskeho právneho myslenia. Jazyk Langobardov bol germánsky, no postupne sa latinizoval a nakoniec zanikol ako hovorený jazyk v priebehu niekoľkých storočí po usadení v Taliansku.
Kresťanstvo sa medzi Lombardmi šírilo postupne. Pôvodne mali mnohí ariánsku vieru, čo ich v niektorých obdobiach stmeľovalo s inými germánskymi kráľovstvami. Významný vplyv pri konverzii na katolicizmus mala napríklad bavorská princezná Theodelinda (koniec 6. – začiatok 7. storočia), manželka kráľa Agilulfa, ktorá podporila katolícku cirkev a civílne inštitúcie.
Vojenské konflikty a zahraničná politika
Lombardovia viedli dlhodobé spory s Byzanciou o ovládanie talianskych území, čím oslabili byzantský vplyv mimo priľahlých enkláv. V 7. a 8. storočí čelili tiež tlaku z Franskej ríše – napokon to boli Frankovia pod vedením Karola Veľkého, kto v roku 774 porazil posledného lombardského kráľa Desideria a zrušil samostatnosť lombardského kráľovstva. Lombardovia sa však po dobytí stali súčasťou novej franske domény; mnohí šľachtici sa integrovali do franského systému. Južné lombardské kniežatstvá, najmä Benevento a neskôr Salerno a Capua, si udržali relatívnu nezávislosť a stali sa dôležitými aktérmi v boji s moslimskými nájazdmi v Stredozemí.
V neskorších storočiach Lombardy postretli aj boje s Frankami a v južných oblastiach so Normanmi (konflikty zvlášť intenzívne v 11. storočí), čo prispelo k rozdrobeniu a preusporiadaniu politickej scény v Taliansku. Výsledkom týchto udalostí bolo, že stredoveké Taliansko zostalo dlhodobo rozdelené na početné štátne útvary a kniežatstvá.
Dedičstvo Lombardov
Lombardská prítomnosť zanechala trvalé stopy v talianskom toponyme (región Lombardsko – Lombardia), v právnych tradíciách, v architektúre a v umení (napr. kovoleskárska výzdoba, šperkárstvo a náboženská výzdoba z obdobia 6.–8. storočia). Ich zákonníky a dokumenty poskytujú cenné informácie o prechode z antickej do stredovekej Európy a o postupnej syntéze germánskych a latinských kultúr. Aj keď ako samostatný politický útvar zanikli v roku 774, ich kultúrny a regionálny vplyv v severnom a južnom Taliansku pretrvával ďalšie stáročia.
