Procoptodon je rod obrovského klokana krátkohlavého, ktorý žil v Austrálii počas pleistocénu. Fosílne nálezy poukazujú na to, že tento rod bol súčasťou skupiny sthenuriných klokánov — robustných, krátkočípych a často statných macropodov prispôsobených na prežitie v otvorenejších, polopúštnych až kríčnatých biotopoch.
Veľkosť a druhy
P. goliah bol najväčší známy z rodu. Dosahoval výšku v stoji približne 2 m a vážil približne 200–240 kg. Ostatní príslušníci rodu boli výrazne menší; napríklad Procoptodon gilli bol najmenší z rodu, vysoký len asi 1 m. Stavba kostry ukazuje na silné, robustné telo s mohutnými bedrami a dobre vyvinutými prednými končatinami.
Anatomické znaky a spôsob života
Typické znaky Procoptodon zahŕňajú krátku, sploštenú lebku (preto názov „krátkohlavý“), predne umiestnené oči, ktoré mieňajú lepšiu binokulárnu (hĺbkovú) orientáciu pri sťahovaní konárov, a špecializované zuby prispôsobené na brúsenie listov a vetvičiek. Zadné končatiny boli robustné, pričom niektoré sthenuriny vykazujú úpravy smerujúce k monodaktylnej (jednotučné) nohe s pomerne tuhým členkom — odlišnosti oproti štandardnému „skáčucemu“ makropódnemu typu.
Boli to lovci, nie pastieri ako dnešné klokany. V skutočnosti išlo o bylinožravce a prevažne listovo-krmové (browsing) druhy — nie o mäsožravé „lovce“. Živili sa hlavne listami zo stromov a kríkov, ktoré im umožňovali získať vlákninu a živiny v suchších podmienkach.
Potrava a vodné nároky
Hlavným zdrojom potravy pre niektoré druhy boli slané kríky (napr. tzv. saltbush), takže Procoptodon goliah sa spoliehal na voľne stojacu vodu, ktorá mu pomáhala spracovať a vyplavovať nadbytok soli zo stravy. Ich zuby a tráviaci systém boli prispôsobené na spracovanie vláknitej listovej hmoty, nie na pastvu tráv.
Způsob pohybu
Vzhľadom na hmotnosť a telesnú stavbu je pravdepodobné, že neskákali dlhými rýchlymi skokmi podobne ako dnešné veľké klokany (napr. Macropus). Mnohé štúdie naznačujú, že pohyb Procoptodon mohol byť pomalší, viac elegantne prechádzajúci do bipedálneho chôdze alebo krátkych „krokov“ pri presúvaní sa medzi kríkmi. Otvorenou otázkou zostáva presná biomechanika — diskusia medzi paleontológmi stále pretrváva.
Rozšírenie, ekológia a vyhynutie
Procoptodon obýval rôzne časti Austrálie počas pleistocénu, najmä oblasti so zmesou kríkov a otvorených biotopov. Kombinácia klimatických zmien (ochladzovanie, vysychanie a zmenšovanie lesných a kríčnatých oblastí) v neskorom pleistocéne by zmenšila ich prirodzené prostredie a zdroje potravy. Okrem klimatických faktorov sa za dôležitý prispievateľ vyhynutia považuje aj priamy alebo nepriamy vplyv ľudí: zmeny krajiny spôsobené poľovačsko-zberačskými spoločenstvami, zvyšujúca sa predácia a zmeny v osídlení krajiny pri príchode ľudí.
Pravdepodobne došlo k predácii (lovu) domorodými ľuďmi a k kombinovanému efektu s klimatickou premenou, čo viedlo k postupnému vymiznutiu rodu v neskorom pleistocéne (pred desiatkami tisíc rokov).
Dôležitosť štúdia
Procoptodon je dôležitý pre pochopenie evolúcie makropódov a reakcií veľkých bylinožravcov na klimatické zmeny a ľudský vplyv. Fosílne nálezy a nové analýzy kostrových pozostatkov stále poskytujú informácie o ich anatómii, ekológii a životnom štýle.
Zhrnutie: Procoptodon boli veľké, krátkohlavé klokany prispôsobené na prežitie na listoch a kríkoch v pleistocénnej Austrálii; najväčší z nich, P. goliah, dosahoval až ~2 m a ~200–240 kg. Ich vymiznutie je pravdepodobne výsledkom kombinácie klimatických zmien, straty biotopov a ľudského vplyvu.