V hudbe je Tierce de Picardie (čo znamená pikardská tercia) durový akord na konci skladby v molovej tónine.
V 16. až 17. storočí to bol veľmi častý spôsob ukončenia skladby v molovej tónine. Hudba v molovej tónine totiž znie v porovnaní s durovou melancholicky alebo znepokojivo, pretože tretí tón stupnice je sploštený (znížený o poltón). V harmonickom rade je táto molová tercia siedmou harmonickou, ktorá znie disonantne oproti základnému tónu (prvému tónu stupnice). To znamená, že ukončenie v dur dáva pocit úľavy po napätí v molovej stupnici. Napríklad v skladbe v a mol, kde je tretím tónom stupnice C natural, bude v Tierce de Picardie záverečný akord obsahovať cis, čím sa akord zmení z a mol na A dur.
Beethovenova Piata symfónia je v c mol, ale posledná časť je v dur. V tomto prípade nejde o Tierce de Picardie, pretože tento termín sa uplatňuje len vtedy, keď sa mení len posledný akord. Tento termín zaviedol v roku 1767 Rousseau vo svojom "Dictionnaire de musique" (Hudobnom slovníku). "Tierce" znamená "tercia", ale nikto nevie, prečo to nazval "Pikardia" (Pikardia je oblasť na severe Francúzska).
Bach ho vo svojej hudbe používal pomerne často. Dobrým príkladom je prvá časť Koncertu pre dvoje huslí a orchester. V jeho "Fantázii a fúge g mol BWV542" sa fúga končí Tierce de Picardie a v niektorých vydaniach aj Fantasie. Je možné, že Bach by Fantáziu ukončil durovým akordom len vtedy, ak by ju hral samostatne (bez fúgy), ale nemôžeme si tým byť istí. Ďalším dobrým príkladom Tierce de Picardie je záver Kantáty č. 82 "Ich Habe Genug", ktorý je mimoriadne efektný. Ďalšou známou skladbou, ktorá sa končí Tierce de Picardie, je Greensleeves.