Xenoturbella: rod primitívnych deuterostómov a morských červov

Systematika a príbuznosť

Toto skupina je považovaná za v rámci deuterostómov relatívne bazálne. Z molekulárnych dát vyplýva príbuznosť s Acoelomorpha, pričom tieto dve skupiny tvoria často spomínaný súhrnný taxón (Xenacoelomorpha). Niektoré analýzy umiestňujú Xenoturbella ako sesterský klad k skupine pozostávajúcej z ostnokožcov a hemichordátov (t. j. Ambulacraria). Treba však poznamenať, že presné postavenie Xenoturbella v evolučnom strome je predmetom diskusií a rôzne štúdie môžu navrhovať mierne odlišné vzťahy.

Stavba tela

Xenoturbella má mimoriadne jednoduchý telesný plán. Nemá vyvinutý centrálny mozog ani zložité črevá, chýba mu samostatná vylučovacia sústava a nemá organizované gonády — napriek tomu produkuje gaméty. Okrem toho mu chýbajú mnohé bežné orgány. Uvádza sa prítomnosť jednoduchého gravireceptora (často popisovaného ako statocysta) tvoreného bunkami so bičíkovými (resp. bičíkovými/flajellačnými) štruktúrami a povrch Tela nesie riasinky, ktoré slúžia na pohyb a na privádzanie potravy. Nervová sústava je rozptýlená, ide o jednoduchú nervovú sústavu bez výrazného centralizovaného gangliového mozgu.

Veľkosť, stanovište a rozšírenie

Tieto červy sú drobné; dospelé jedince bývajú dlhé zhruba do 4 cm. Boli nájdené pri pobreží severnej Európy — napríklad pri pobreží Švédska, Škótska a Islandu — a v niektorých prípadoch aj v hlbších partiách mora. Žijú benticky, často v mäkkých sedimentoch alebo medzi úlomkami na dne. S objavmi v hlbších častiach svetových oceánov sa ukázalo, že rod a príbuzné skupiny môžu mať širšie a menej známe rozšírenie.

Výživa a vývoj

Vzťah medzi exemplármi Xenoturbella a larvami mäkkýšov spôsobil spočiatku zamieňanie a špekulácie o tom, či ide o mäkkýše alebo o ich parazity. Dnes sa predpokladá, že prítomnosť DNA mäkkýšov v telách Xenoturbella súvisí predovšetkým s ich potravou alebo s tým, že larválne štádiá môžu byť vnútornými parazitmi niektorých mäkkýšov. Presný vývinový cyklus a povaha larválneho štádia však zostávajú do istej miery nejasné a sú predmetom ďalšieho výskumu.

Rozmnožovanie

Svetlé miesta štúdií naznačujú, že rozmnožovanie prebieha pohlavne uvoľňovaním gamét do vody (externé oplodnenie). Nemajú zreteľne oddelené orgány, ktoré by tvorili pravidelné gonády; gaméty sú rozptýlené v telovej dutine alebo tkanivách. Podrobnosti o sezónnosti, planktónovom štádiu a presnom spôsobe vývoja ešte nie sú úplne preskúmané.

Druhy a poznámky k diverzite

Historicky bol rod Xenoturbella známy len s niekoľkými opísanými druhmi. Medzi najznámejšie patria napríklad Xenoturbella bocki (klasicky spojený s lokalitami severnej Európy) a Xenoturbella westbladi. Súčasné molekulárne a morfologické štúdie ukazujú, že skupina obsahuje aj ďalšie, niekedy hlbinné a menej opísané druhy — teda diverzita môže byť väčšia, než ukazuje staršia literatúra.

Rod Xenoturbella obsahuje dva druhy:

• Xenoturbella bocki — typický druh opísaný z chladnejších vôd severného Atlantiku.
• Xenoturbella westbladi — ďalší opísaný druh, nálezový areál sa čiastočne prekrýva so studenými pobrežnými oblasťami Európy.

Poznámka: systematika a počet platne uznaných druhov sa môže meniť s postupujúcim molekulárnym výskumom a objavmi v hlbinných habitatoch. Preto sú v literatúre často uvádzané ďalšie potenciálne druhy alebo poneopísané formy.