Žralok býčí

Popis

Žraloky býčie majú veľmi robustné telo a tupý, zaoblený rypák, podľa ktorého dostal žralok býčí svoje meno. Prvá chrbtová plutva je veľká a široko trojuholníková so špicatou špičkou. Druhá chrbtová plutva je výrazne menšia. Prsné plutvy sú tiež veľké a majú ostré špičky. Žraloky býčie majú v porovnaní s inými karchinidnými žralokmi pomerne malé oči, čo môže znamenať, že zrak nie je pre tento druh, ktorý sa zvyčajne vyskytuje v bahnitých vodách, veľmi dôležitým nástrojom lovu. Žraloky býčie majú zvyčajne bledú až tmavosivú vrchnú časť tela a ich spodná časť je biela. U mladých žralokov býčích majú plutvy čierne špičky, ktoré sa s rastom menia na tmavé. Zuby hornej čeľuste sú široké, trojuholníkové a silne zubaté. Zuby spodnej čeľuste majú širokú základňu, sú úzke, trojuholníkové a jemne zubaté. Predné zuby sú vyvýšené a sú takmer symetrické, zatiaľ čo zadné zuby majú šikmejší tvar.

Maximálna hmotnosť je viac ako 500 libier (230 kg). Veľkosť pri narodení je približne 75 cm (29 palcov). Samice sú väčšie ako samce, v dospelosti dosahujú dĺžku približne 7,8 stopy (2,4 metra) a vážia približne 130 kg (285 libier). Je to dôsledok dlhšieho života, ktorý sa pohybuje okolo 16 rokov v porovnaní s 12 rokmi u samcov. Samce dosahujú dĺžku približne 2,2 metra a vážia 209 libier (95 kg). Rýchlosť rastu vypočítaná na základe žralokov býčích v zajatí sa odhaduje na približne 11 palcov (28 cm) ročne v prvých rokoch života, pričom približne po 4 rokoch života sa spomalí na polovicu tejto rýchlosti.

Kresba žraloka býčieho

Sídlisko

Žralok býčí sa vyskytuje v tropických a subtropických pobrežných vodách na celom svete, ako aj v mnohých riečnych systémoch a niektorých sladkovodných jazerách. Bol zaznamenaný v dĺžke 3700 km (2220 míľ) po rieku Amazonku v Peru a viac ako 3000 km (1800 míľ) po rieku Mississippi v štáte Illinois. Skupina žralokov býčích nájdená v jazere Nikaragua (Stredná Amerika) sa kedysi považovala za suchozemskú, ale prístup do oceánu si našla cez rieky a ústia riek. V západnej časti Atlantického oceánu migrujú žraloky býčie v lete pozdĺž pobrežia USA na sever, plávajú až do Massachusetts a potom sa vracajú do tropického podnebia, keď sa pobrežné vody ochladia. Žralok býčí rád žije v plytkých pobrežných vodách s hĺbkou menšou ako 100 stôp (30 metrov), ale pohybuje sa v hĺbke 3 - 450 stôp (1 - 135 metrov). Bežne sa dostáva do ústí riek, zátok, prístavov, lagún a ústí riek. Je to jediný známy druh žraloka, ktorý sa vyskytuje v sladkej vode a môže v takomto prostredí stráviť dlhý čas. Nie je však pravdepodobné, že celý životný cyklus žraloka býčieho prebieha v sladkovodnom systéme. Existujú dôkazy, že sa môže rozmnožovať v sladkej vode, ale nie tak pravidelne ako v ústiach riek a v morských biotopoch. Mladé žraloky býčie vstupujú do ústí riek s nízkym obsahom soli a do lagún rovnako ľahko ako dospelí jedinci a využívajú tieto plytké oblasti ako miesta na rozmnožovanie. Môžu žiť aj vo vodách s vysokým obsahom soli, až 53 častíc na tisíc.

Správanie

Aj napriek tomu, že ľudia nie sú na ich jedálničku, je známe, že žraloky býčie sú voči ľuďom veľmi agresívne. Tento žralok môže byť pre ľudí nebezpečný, pretože mnohí ľudia nemajú vedomosť o tom, že žraloky býčie sa vyskytujú v riekach a sladkých vodách. Takmer všetky útoky žralokov na ľudí v blízkosti pobrežia boli spôsobené týmto druhom. Pokiaľ ide o žraloky, sú uvedené ako tretie najväčšie riziko pre ľudí. Sú až za veľkým bielym žralokom a žralokom tigrovaným. Sú veľmi teritoriálne a zaútočia na všetko, čo sa dostane do ich prostredia a čo podľa nich predstavuje riziko. Je známe, že uhryzli kone a iné zvieratá, ktoré sa priblížili k vode.

Hoci žralok býčí nemá žiadnych skutočných predátorov, je známe, že mladé žraloky býčie sa stali obeťou žralokov tigrovaných, piesočných a dokonca aj dospelých žralokov býčích. U žralokov býčích boli zistené parazity ako Pandarus sinuatus a Perissopus dentatus, ktoré parazitujú na povrchu tela tohto žraloka.

Diéta

Žralok býčí sa živí najmä kostnatými rybami a malými žralokmi. V západnej časti Atlantického oceánu sa bežne živí parmami, tarponmi, sumcami, menhadenmi, garmi, chňapalmi, jackmi, makrelami, chňapalmi a inými húfmi rýb. Pravidelne sa živia aj rajami a mladými žralokmi vrátane malých jedincov vlastného druhu v ich príbrežných škôlkach. Je známe, že žraloky býčie sa živia aj morskými korytnačkami, delfínmi, krabmi, krevetami, morskými vtákmi, kalmármi, suchozemskými cicavcami, ostnokožcami a kôrovcami. Žraloky býčie sa často zdajú byť pomalé, pretože pomaly plávajú po dne, ale sú pomerne rýchle a dobré v chytaní menšej, pohyblivej koristi a sú schopné vyvinúť rýchlosť viac ako 19 km/h (11 mph).

Žraloky býčie môžu stráviť hľadaním potravy mnoho hodín denne. Keď sa nájde veľké množstvo potravy, budú aj hojne jesť. Väčšinou lovia sami, ale boli pozorované prípady, keď pár žralokov býčích lovil ako tím.

Reprodukcia

Žraloky býčie sú živorodé, čo znamená, že rodia zaživa. Obdobie gravidity trvá približne jeden rok, zvyčajne počas letných mesiacov, ale niekedy aj začiatkom jesene. Žraloky býčie zvyčajne migrujú do ústia riek, kde sa pária a rodia mláďatá. Mláďatá sú dlhé približne 60 cm (24 palcov) a matky rodia naraz 5 až 15 mláďat. Pobrežné lagúny, ústia riek a ústia riek s nízkym obsahom soli sú bežnými miestami výskytu žralokov.

Žraloky býčie dosahujú dospelosť v závislosti od toho, kde sa nachádzajú. Jedna štúdia v južnej časti Mexického zálivu zistila, že vek dospelosti je 10 rokov (7 stôp) u samíc a 9-10 rokov (6,2-6,6 stôp) u samcov. Iná štúdia v severnej časti Mexického zálivu ukázala, že vek dospelosti je 7 stôp (14 - 15 rokov) u samcov a 7,4 stôp (18 rokov) u samíc.

Žralok býčí na Bahamách

Ďalšie názvy

Žralok býčí dostal svoje meno podľa svojho robustného vzhľadu a agresívnej povahy. Vo francúzštine je žralok býčí známy ako "requin bouledogue". V španielčine je známy ako "tiburon sarda". V celom svojom areáli výskytu je známy pod mnohými rôznymi názvami vrátane "žraloka Zambezi" a "Van Rooyenovho žraloka" v Afrike, "žraloka Gangy" (India), "žraloka Nikaraguy" (Stredná Amerika) a "sladkovodného veľryby", "veľryby ústia riek" a "veľryby rieky Swan" v Austrálii. V angličtine je známy aj pod názvami "Shovelnose shark" (žralok lopatonosý), "Square-nose shark" (žralok štvorcový), "River shark" (riečny žralok), "Slipway grey shark" (žralok sivý), "Ground shark" (žralok zemný) a "Cub shark" (žralok mláďací).

Ochrana

Hoci žralok býčí je zriedkavo cieľovým druhom komerčného rybolovu, zvyčajne sa uloví náhodne spolu s inými úlovkami. Keďže sa vyskytuje na pobreží, stal sa cieľom remeselného rybolovu. Mäso žraloka býčieho konzumujú ľudia, koža sa používa na výrobu kože, plutvy sa používajú do polievky zo žraločích plutiev a z pečene sa vyrábajú oleje bohaté na vitamíny. V niektorých oblastiach, napríklad v Mexickom zálive a v Južnej Afrike, je žralok býčí aj obľúbenou lovnou rybou. Pobrežný a sladkovodný biotop žraloka býčieho z neho robí nielen ľahší cieľ rybolovu, ale keďže tieto biotopy sú zvyčajne znečistené a sú cieľom úprav biotopov, žralok býčí je v ohrození. IUCN zaraďuje žraloka býčieho do zoznamu takmer ohrozených druhov.

Nebezpečenstvo pre ľudí

Podľa Medzinárodnej databázy útokov žralokov (ISAF) sú žraloky býčie zodpovedné za najmenej 69 nevyprovokovaných útokov na ľudí na celom svete, z ktorých 17 skončilo smrťou. Tento druh je však pravdepodobne zodpovedný za oveľa viac útokov a mnohí odborníci ho považujú za najnebezpečnejšieho žraloka na svete. Vzhľadom na jeho veľkú veľkosť, schopnosť preniknúť do sladkých vôd a skutočnosť, že sa vyskytuje na pobreží, môže byť pre ľudí väčšou hrozbou ako veľký biely žralok alebo žralok tigrovaný. Keďže žralok býčí sa vyskytuje v mnohých oblastiach tretieho sveta vrátane Strednej Ameriky, Mexika, Indie, východnej a západnej Afriky, Blízkeho východu, juhovýchodnej Ázie a ostrovov južného Tichomoria, útoky často nie sú hlásené. Žralok býčí tiež nie je tak ľahko identifikovateľný ako veľký biely žralok alebo žralok tigrovaný, takže je pravdepodobné, že je zodpovedný za veľké percento útokov s neidentifikovanými páchateľmi. Žralok býčí sa považuje za vinníka neslávne známej série piatich útokov žralokov v New Jersey v roku 1916, ktoré si vyžiadali štyri obete v priebehu 12 dní. Tri z týchto útokov sa stali v Matawan Creek, plytkej prílivovej rieke s priemerom len 12 metrov, vzdialenej 1,5 míle (2,4 km) od vôd zálivu a viac ako 15 míľ (24 km) od otvoreného oceánu; nie je to miesto, kde by sa pravdepodobne vyskytoval iný veľký druh žraloka. Dva dni po poslednom útoku, len 4 míle (6,4 km) od ústia Matawan Creek, bol odchytený 7,5 stopový (2,25 m) veľký biely žralok, ktorý mal v žalúdku ľudské pozostatky. O deň neskôr, len 10 míľ (16 km) od Matawanu, bol chytený aj 9 stopový (2,7 m) žralok býčí. Táto téma je predmetom diskusií už mnoho rokov a existujú dôkazy, ktoré poukazujú na to, že vinníkom je žralok býčí aj veľký biely.