D♭ moll je teoretická tónina založená na tóne D♭. Ide o vzácne zapisovanú molovú tóninu, pretože jej notácia by vyžadovala veľké množstvo béčok vrátane jedného dvojitého béčka. Z praktických dôvodov sa preto takmer vždy zapisuje ako jej enharmonický ekvivalent c♯ moll.
Notácia a stupnica
Pri pokuse o zápis D♭ prirodzeného molu by sa stupnica zapísala takto (mená tónov vrátane znamienok): D♭ – E♭ – F♭ – G♭ – A♭ – B𝄫 – C♭. To znamená, že v základnej notácii by bolo potrebné sedem jednoplošných béčok (B, E, A, D, G, C, F) plus jedno dvojité béčko (B𝄫) na zníženie šestého stupňa. Pretože bežné kľúčové znamenie obsahuje len jednoplošné krížiky alebo béčka, vzniká praktický problém so zápisom B𝄫 v kľúčovom znaku — to je dôvod, prečo sa D♭ moll považuje za teoretickú tóninu.
Enharmonický ekvivalent a prečo sa uprednostňuje c♯ moll
Enharmonicky znie D♭ rovnaké ako C♯, takže D♭ moll znie rovnako ako c♯ moll, ktorú je jednoduchšie zapísať (c♯ moll má štandardné kľúčové znamenie s 4 krížikmi: F♯, C♯, G♯ a D♯). Z praktických dôvodov pre čitateľnosť partitúr a zjednodušenie harmonických analýz hudobní autori a vydavatelia uprednostňujú zápis v c♯ moll.
Príklady v hudobnej praxi
Napriek tomu sa v partitúrach niekedy stretávame so zápismi v D♭ moll, najmä keď autor chce zachovať určitú menovú súdržnosť alebo keď sú pasáže transponované z príbuzných tónin. Napríklad Mahlerov tematický motív „der kleine Appell“ („výzva k poriadku“) sa v jeho Štvrtej symfónii objavuje notovaný v D♭ moll, zatiaľ čo v Piatej symfónii sa ten istý motív vyskytuje notovaný v c♯ moll. V Adagiu z Mahlerovej Symfónie č. 9 sa sólová fagotová téma prvýkrát objavuje v D♭ moll a neskôr sa vracia notovaná ako c♯ moll. Podobne má Adagio Brucknerovej Symfónie č. 8 frázy, ktoré sú tónovo v D♭ moll, ale v partitúre sú zapísané ako c♯ moll.
Praktické dôsledky pre interpretov a analytikov
Pre interpretov a dirigentov je dôležité rozlišovať medzi zvukom (ktorý je enharmonicky rovnaký) a notáciou (ktorá ovplyvňuje čitateľnosť, fingering, transpozíciu a respiračné miesta spevákov či dychových hráčov). Pri analýze partitúry treba brať do úvahy, prečo bol autor zvolený určitý zápis — niekedy ide len o notovú konvenciu, inokedy o zámer zachovať súvislosť s inými tóninami v diele.
