John Wycliffe (žil približne v rokoch 1320 až 1384 v Anglicku) bol anglický teológ, filozof a kazateľ. Ako jeden z prvých v stredoveku inicioval a podporoval preklad Biblie do bežnej angličtiny. Jeho preklad sa v tradícii nazýva "Viklefova Biblia" a mal veľký dosah na šírenie náboženského poznania medzi širšími vrstvami obyvateľstva. Po jeho vzore neskôr vznikla misijná organizácia Wycliffe Bible Translators, ktorá pokračuje v prekladaní Písma do mnohých jazykov sveta.
Viklef dôsledne tvrdil, že pápežské nároky na svetskú moc nemajú oporu v Písme a že len Písmo by malo byť konečnou autoritou kresťanskej viery a praxe (princíp, ktorý sa neskôr stal známym ako „sola scriptura“). Kritizoval tiež bohatstvo, svetáckosť a zneužívanie moci v cirkvi a obhajoval jednoduchší a morálnejší život kňazstva.
Rodina Jána Viklefa patrila k nižšej spoločenskej vrstve, teda nebola ani veľmi bohatá, ani extrémne chudobná. Viklef študoval na Oxfordskej univerzite, kde získal umelecký titul a v roku 1361 sa stal magistrom Balliol College v Oxforde. Povinnosť pastora farnosti získal neskôr — prijal farnosť v Lincolnshire, konkrétne vo farnosti Lutterworth, kde pôsobil ako fará a rektor až do svojej smrti. Veľkú časť života strávil na Oxforde, kde prednášal a bol aktívny v akademickom aj cirkevnom živote.
V priebehu svojej kariéry Viklef prešiel viacerými teologickými a spoločenskými fázami — postupne otvorene napádal niektoré cirkevné inštitúcie a nároky pápežstva, čo mu vynieslo nielen kritikov, ale aj ochrancov. Jedným z najvýznamnejších jeho politických podporovateľov bol Ján z Gaunta, mocný anglický šľachtic, vďaka ktorému mal Viklef do istej miery istú ochranu pred okamžitými postihmi.
Viklef dôrazne presadzoval, aby cirkev žila v chudobe a aby sa jej bohatstvo používalo v prospech chudobných a trpiacich. Postuloval, že autoritou kresťanského náboženstva má byť predovšetkým Biblia, nie hierarchická cirkevná inštitúcia. V neskorších dielach spochybňoval aj niektoré teologické body, napríklad povahu Eucharistie, čo priviedlo jeho oponentov do otvoreného sporu s ním. V roku 1382 s pomocou svojich nasledovníkov, nazývaných lollardi, vznikla anglická verzie Písma, ktorá sprístupnila Biblie širokým vrstvám. Pre mnohých historikov je Viklef považovaný za jedného z predchodcov reformácie a za „prvého veľkého reformátora“ v anglickom prostredí.
Viklef napísal množstvo traktátov, k najznámejším patria diela odporúčajúce zmeny v postavení cirkvi, ako napríklad spisy o cirkvi a svetskej moci (De ecclesia, De civili dominio, Trialogus a ďalšie). Jeho práce kombinovali biblickú exegézu, morálnu kritiku cirkevného života a politické úvahy o právomociach panovníka a cirkvi. Tieto myšlienky inšpirovali hnutie lollardov, ktoré požadovalo zmenu náboženskej praxe a morálky kňazstva a šírilo Viklefove preklady a výklady medzi laikmi.
Vplyv Viklefa bol po jeho smrti dlhodobý: v 15. storočí cirkev a štát jeho učenie postupne potlačili, ale jeho myšlienky pretrvali a mali vplyv na neskoršie reformné prúdy, vrátane anglickej reformácie. Oficiálne ho katolícka cirkev v 15. storočí označila za heretika; neskôr boli jeho pozostatky exhumované a spálené a popol bol rozhodený do rieky — gesto, ktorým sa cirkev snažila symbolicky potlačiť jeho odkaz. Napriek tomu Wiklfov dôraz na Písmo v jazyku ľudu a kritika zneužívanej cirkevnej moci zostali významným medzníkom v dejinách cirkevnej a kultúrnej reformy v Anglicku.
Dedičstvo Jána Viklefa je viacrozmerné: ako prekladateľ a podporovateľ vernacularizácie Písma rozšíril prístup k náboženskému textu, prostredníctvom kritiky cirkevných zneužití položil otázky autority a zodpovednosti, a jeho následovníci (lollardi) prispeli k dlhodobým spoločenským a náboženským zmenám v Anglicku. Moderné hnutia a organizácie, nesúce jeho meno, zdôrazňujú pokračovanie jeho myšlienky — že Písmo má byť dostupné v jazyku, ktorému ľudia rozumejú.
