Protisty sú jednobunkové eukaryoty (organizmy s jadrom). Termín Protista prvýkrát použil Ernst Haeckel v roku 1866. Protisty nie sú prirodzenou skupinou alebo kladom, pretože nemajú spoločný pôvod. Podobne ako riasy alebo bezstavovce sa často z pohodlnosti združujú do skupín.

Pojem "protista" zahŕňa mikroorganizmy z viacerých vzdialene príbuzných fýl. Niektoré sú autotrofné (čo znamená, že si vytvárajú potravu fotosyntézou) a iné sú heterotrofné (čo znamená, že sa živia organickým materiálom). Okrem striktne autotrofných a heterotrofných foriem existujú aj mixotrofy, ktoré kombinujú fotosyntézu s príjmom organickej potravy podľa dostupnosti zdrojov.

Prečo sú protisty parafyletické

Väčšina protistov je veľmi malá. Tvorí ich jedna alebo nanajvýš niekoľko buniek - sú mikroskopické a voľným okom zvyčajne neviditeľné. Niektoré riasy sú protisty, ak sú jednobunkové. Mnohé protisty sú súčasťou planktónu a sú veľmi dôležité pre ekosystém. Bunky, ktoré sa nachádzajú v protistach, môžu byť veľmi zložité a často sú málo známe. V súčasnosti je možné robiť sekvenovanie DNA a mnohé protisty boli analyzované. Výsledky ukazujú, že Protista nie je monofyletická skupina. Je parafyletická a netvorí jeden klad. Taxonómia Protista je preto dosť zmätená a odborníci dnes radšej používajú relatívne nové skupiny (superkralsty) ako napr. Excavata, SAR, Archaeplastida či Amoebozoa, podľa evolučných vzťahov odhalených molekulárnymi štúdiami.

Stavebné a funkčné znaky

Protisty majú širokú morfologickú rozmanitosť. Niektoré typické znaky:

  • pohyblivosť pomocou flagel (bičíkov), riasiniek alebo pseudopód (napr. améby);
  • špeciálne bunkové pokryvy — pellicula, schránky (testy) u foraminifer či silikátové frustuly u rozsievok (diatóm);
  • vnútorné špecializované organely: mitochondrie s rôznou morfológiou, kontraktilné vakuoly na reguláciu vody, potravné vakuoly, cytostóm (buněčné ústa) u niektorých skupín;
  • niektoré protisty majú chloroplasty získané primárnou alebo sekundárnou endosymbiózou — to vysvetľuje rozmanitosť fotosyntetických spôsobov medzi protistami;
  • mnohé tvoria cysty alebo spóry odolné voči nepriaznivým podmienkam.

Rozmnožovanie a životné cykly

Protisty sa rozmnožujú rôznymi spôsobmi:

  • nepohlavne — binárne delenie, viacnásobné delenie, pučanie;
  • pohlavne — konjugácia (v Parameciu), syngamia alebo zložitá redukcia a spájanie gamét u niektorých rias;
  • mnohé majú životné cykly s premenlivými fázami — voľne žijúce trofozoity, odolné cysty, vektormi sprostredkované štádiá (napr. u Plasmodium).

Ekologický význam

Protisty zohrávajú kľúčové úlohy v ekosystémoch:

  • fotosyntetické protisty (fytoplanktón, jednobunkové riasy) sú hlavným producentom organickej hmoty v mnohých vodných ekosystémoch a zdrojom kyslíka;
  • bieli a heterotrofné protisty rozkladajú organickú hmotu a recyklujú živiny;
  • mnohé tvoria symbiózy — napr. riasy žijúce v tkanivách koralov (zooxanthellae), alebo protisty v tráviacom trakte bezstavovcov;
  • niektoré druhy spôsobujú škodlivé algálne kvety (harmful algal blooms) alebo toksické biotické udalosti.

Patologický význam

Niektoré protisty spôsobujú choroby. Plasmodium falciparum spôsobuje maláriu; spavú nemoc tiež spôsobuje protista. Medzi ďalšie patogény patria napríklad Trypanosoma (spôsobuje spavú chorobu a Chagasovu chorobu), Giardia (prieznaková giardióza) alebo Entamoeba histolytica (amebózna dizentéria).

Príklady a popis vybraných protistov

Príkladom jednobunkového organizmu v ríši protist je paramecium alebo "papučka". Paramecium sa pohybuje pomocou malých vláskovitých vlákien nazývaných riasinky a potravu prijíma pomocou riasiniek, ktorými zmetá potravu do svojej potravnej vakuoly. Paramecium má zaujímavú bunkovú organizáciu s dvoma typmi jadier — veľkým makronukleom a malými mikronukleami — čo umožňuje diferenciáciu medzi vegetatívnymi a pohlavnými funkciami.

Ďalšími protistami môžu byť améby, ktoré sa pohybujú vysúvaním pseudopódov a vplávaním do nich alebo obtekaním čiastočiek potravy a ich pohlcovaním. Medzi ďalšie známe skupiny patria Euglenozoa (napr. Euglena — mixotrof s očným škvrnom), rozsievky (diatoms) so silikátovými schránkami, dinoflageláty (niektoré sú bioluminiscentné a iné spôsobujú červené prívaly) či foraminifery s vápencovými schránkami dôležitými v paleoekológii.

Metódy štúdia a súčasný výskum

Súčasná taxonómia a ekológia protistov využíva kombináciu morfológie, ekológie a molekulárnych metód. Sekvenovanie DNA (vrátane metagenomiky planktonických spoločenstiev) odhalilo obrovskú skrytú diverzitu a mnohé nezaradené línie. Tento výskum vedie k prehodnocovaniu klasických skupín a k lepšiemu pochopeniu evolúcie eukaryotov.

Zhrnutie: Protisty sú veľmi rôznorodá skupina jednobunkových alebo jednoduchých mnohobunkových eukaryotov s veľkým ekologickým, evolučným a medicínskym významom. Hoci pojem „Protista“ zostáva užitočný v učebniciach a pre celkové kategorizovanie, moderná biológia ich študuje v kontexte viacerých samostatných vetiev eukaryotického stromu života.