Politika v oblasti jadrovej energie

Politika v oblasti jadrovej energie podľa krajín

Prehľad

Po havárii v jadrovej elektrárni Fukušima Daiči v roku 2011 prehodnocujú svoje programy v oblasti jadrovej energie Čína, Nemecko, Švajčiarsko, Izrael, Malajzia, Thajsko, Spojené kráľovstvo a Filipíny. Indonézia a Vietnam stále plánujú výstavbu jadrových elektrární. Krajiny ako Austrália, Rakúsko, Dánsko, Grécko, Írsko, Luxembursko, Portugalsko, Izrael, Malajzia, Nový Zéland, Severná Kórea a Nórsko sú naďalej proti jadrovej energii.

Austrália

Austrália nevyrába žiadnu jadrovú energiu. Plány na preskúmanie toho, či by krajina mala rozvíjať jadrovú energiu, boli zrušené po tom, ako bol v roku 2007 zvolený za premiéra Kevin Rudd, ktorý bol proti tomuto kroku.

Fínsko

Od roku 2006 má fínsky program jadrovej energie štyri jadrové reaktory. Prvý z nich bol uvedený do prevádzky v roku 1977. V súčasnosti zabezpečujú 27 % fínskej elektrickej energie.

Tretí reaktor v Olkiluoto bude nový európsky tlakový reaktor. Jeho spustenie je naplánované na rok 2011 a bude mať výkon 1600 MWe.

Výstavba elektrárne Olkiluoto 3 sa začala v auguste 2005. O dva a pol roka neskôr projekt "mešká viac ako dva roky a prekročil rozpočet najmenej o 50 %, pričom strata poskytovateľa sa odhaduje na 1,5 miliardy EUR".

Francúzsko

Po ropnej kríze na začiatku 70. rokov sa francúzska vláda v roku 1974 rozhodla dosiahnuť sebestačnosť vo výrobe elektrickej energie, a to predovšetkým výstavbou jadrových elektrární. Francúzsko dnes vyrába približne 78,1 % svojej elektrickej energie prostredníctvom jadrovej energie. Keďže Francúzsko vyrába celkový prebytok elektrickej energie, vyváža energiu vyrobenú z jadrovej energie. Časť z nej ide do krajín, ktoré sú zdanlivo proti využívaniu jadrovej energie, ako napríklad Nemecko. Predstavenstvo spoločnosti Electricité de France (Électricité de France alebo EDF) schválilo výstavbu európskeho tlakového reaktora s výkonom 1630 MWe vo Flamanville v Normandii. Očakáva sa, že výstavba sa začne koncom roka 2007 a dokončená bude v roku 2012.

V 70. rokoch 20. storočia vzniklo vo Francúzsku protijadrové hnutie pozostávajúce z občianskych skupín a politických akčných výborov. Uskutočnilo sa mnoho veľkých protijadrových protestov a demonštrácií. V poslednom čase sa uskutočnili cielené kampane, najmä zo strany Greenpeace, a organizácia Sortir du nucléaire (Francúzsko) vyzvala na oficiálnu bezpečnostnú kontrolu zariadení Areva.

Nemecko

V roku 2000 nemecká vláda zložená z koalície, ktorej súčasťou bola aj strana Aliancia 90/Zelení, oficiálne oznámila svoj zámer postupne ukončiť využívanie jadrovej energie v Nemecku. Jürgen Trittin, minister životného prostredia, ochrany prírody a jadrovej bezpečnosti, dosiahol dohodu s energetickými spoločnosťami o postupnom odstavení devätnástich jadrových elektrární v krajine a ukončení civilného využívania jadrovej energie do roku 2020. Legislatíva bola prijatá v zákone o ukončení jadrovej energetiky. Elektrárne v Stade a Obrigheime boli vypnuté 14. novembra 2003, resp. 11. mája 2005. Demontáž elektrární sa má začať v roku 2007. Zákon o ukončení jadrovej energetiky však nezakázal elektrárne na obohacovanie uránu - jedna z nich v Gronau dostala povolenie na predĺženie prevádzky. Objavili sa obavy o bezpečnosť vyraďovania, najmä pokiaľ ide o prepravu jadrového odpadu. V roku 2005 vyhrala nemecké spolkové voľby Angela Merkelová so stranou CDU. Následne oznámila, že bude opätovne rokovať s energetickými spoločnosťami o termíne odstavenia jadrových elektrární. V rámci jej paktu s SPD, s ktorou CDU tvorí koalíciu, sa však politika postupného odstavovania zatiaľ zachovala.

V novembri 2008 dorazila zásielka rádioaktívneho odpadu z nemeckých jadrových elektrární do úložiska neďaleko Gorlebenu po tom, čo ju zdržali veľké protesty jadrových aktivistov. Na protestoch sa zúčastnilo viac ako 15 000 ľudí, ktorí blokovali kamióny demonštráciami v sede a blokovali trasu traktormi. Demonštrácie boli čiastočne reakciou na výzvy konzervatívcov na prehodnotenie plánovaného postupného odstavovania jadrových elektrární.

Japonsko

Japonsko má v prevádzke 55 reaktorov s celkovým výkonom 47 577 MWe (49 580 MWe brutto), 2 reaktory (2 285 MWe) sú vo výstavbe a 12 reaktorov (16 045 MWe) je plánovaných. Jadrová energia sa na celkovej výrobe elektrickej energie v Japonsku podieľa približne 30 %, a to z kapacity 47,5 GWe (netto). V roku 2009 sa plánuje zvýšiť tento podiel na 37 % a v roku 2014 na 41 %.

16. júla 2007 zasiahlo región, v ktorom sa nachádza jadrová elektráreň Kashiwazaki-Kariwa spoločnosti Tokyo Electric, silné zemetrasenie. Táto elektráreň so siedmimi blokmi je najväčšou samostatnou jadrovou elektrárňou na svete. Všetky reaktory boli odstavené a očakáva sa, že zostanú zatvorené na overenie škôd a opravy najmenej jeden rok.

Počas jadrovej katastrofy vo Fukušime došlo 11. marca 2011 k zlyhaniu chladiacich systémov v jadrovej elektrárniFukušimaDaiči v Japonsku a bol vyhlásený stav jadrovej núdze. Išlo o prvý prípad vyhlásenia jadrového núdzového stavu v Japonsku a 140 000 obyvateľov v okruhu 20 km od elektrárne bolo vysťahovaných. Výbuchy a požiar mali za následok nebezpečnú úroveň radiácie, čo viedlo ku kolapsu na burze a panickým nákupom v supermarketoch.

Spojené štáty americké

Elektráreň Shippingport bola prvou komerčnou jadrovou elektrárňou postavenou v Spojených štátoch v roku 1958. Po náraste jadrovej energie v 60. rokoch 20. storočia Komisia pre atómovú energiu predpokladala, že do roku 2000 bude v Spojených štátoch v prevádzke viac ako 1 000 reaktorov. Koncom 70. rokov sa však ukázalo, že jadrová energetika nebude rásť ani zďaleka tak výrazne, a viac ako 120 objednávok na reaktory bolo nakoniec zrušených.

Od roku 2007 je v Spojených štátoch v prevádzke 104 (69 tlakovodných reaktorov a 35 vriacich reaktorov) komerčných jadrových výrobných jednotiek, ktoré vyrábajú celkovo 97 400 megawattov (elektrickej energie), čo predstavuje približne 20 % celkovej spotreby elektrickej energie v krajine. Spojené štáty sú najväčším dodávateľom komerčnej jadrovej energie na svete.

Havária na ostrove Three Mile Island bola najvážnejšou haváriou, ktorú zažil americký jadrový priemysel. K ďalším nehodám patria nehody v jadrovej elektrárni Davis-Besse, ktorá bola podľa Komisie pre jadrový dozor zdrojom dvoch z piatich najnebezpečnejších jadrových udalostí v Spojených štátoch od roku 1979.

Niekoľko amerických jadrových elektrární bolo zatvorených oveľa skôr, ako bola ich projektovaná životnosť, vrátane Rancho Seco v roku 1989 v Kalifornii, San Onofre Unit 1 v roku 1992 v Kalifornii (bloky 2 a 3 sú stále v prevádzke), Zion Nuclear Power Station v roku 1998 v Illinois a Trojan Nuclear Power Plant v roku 1992 v Oregone. Jadrová elektráreň Humboldt Bay v Kalifornii bola zatvorená v roku 1976, 13 rokov po tom, ako geológovia zistili, že bola postavená na zlomu (zlom Little Salmon). Jadrová elektráreň Shoreham nikdy nebola v komerčnej prevádzke, pretože sa nepodarilo dohodnúť na schválenom havarijnom evakuačnom pláne v dôsledku politickej klímy po haváriách v Three Mile Island a Černobyle.

Mnohým elektrárňam bola nedávno predĺžená životnosť licencie o 20 rokov.

Protest proti jadrovému odpadu v blízkosti strediska na ukladanie jadrového odpadu v Gorlebene v severnom Nemecku, 2008.


Demonštrácia proti jadrovým testom vo francúzskom Lyone.


Olkiluoto 3 vo výstavbe v roku 2009. Ide o prvý projekt EPR, ale problémy s realizáciou a dohľadom spôsobili nákladné oneskorenia, ktoré viedli k vyšetrovaniu fínskeho jadrového dozoru STUK. V decembri 2012 spoločnosť Areva odhadla, že celkové náklady na výstavbu reaktora budú približne 8,5 miliardy eur, čo je takmer trojnásobok pôvodnej ceny dodávky vo výške 3 miliardy eur.