The Turn of the Screw je opera Benjamina Brittena. Ide o komornú operu (pre malý počet postáv a veľmi malý orchester), ktorej príbeh vychádza z rovnomennej poviedky Henryho Jamesa. Libreto (slová opery) napísala Myfanwy Piper. Príbeh opery zachováva podstatnú časť atmosféry a zápletky Jamesovho textu: mladá guvernantka prichádza do vidieckeho sídla, aby sa postarala o dvoch sirotkov, a čoskoro sa ocitne v sieti nadprirodza a psychologických napätí medzi nevinnosťou detí a hrozbou z minulosti. Brittena o napísanie opery požiadalo Benátske bienále; premiéra sa uskutočnila 14. septembra 1954 v Teatro La Fenice v Benátkach, pričom prvé uvedenie vo Veľkej Británii sa uskutočnilo o mesiac neskôr, 6. októbra 1954 v opere Sadler's Wells v Londýne.
Dej a postavy
Opera je rozdelená do dvoch dejstiev a ďalej na prológ a šestnásť scén. Hlavné postavy sú guvernantka, deti (chlapec Miles a dievča Flora), staršia opatrovateľka Mrs. Grose a dvaja mŕtvi "návštevníci" z minulosti sídla – Peter Quint a Miss Jessel. Dej je naplnený napätím, postupným odhaľovaním vzťahov medzi postavami a dvojzmyselnosťou medzi tým, čo je nadprirodzené, a tým, čo je produktom psychologického tlaku a paranoje guvernantky. Záver opery je silný a interpretovaný rôzne – jeho tragický náboj a význam zostávajú predmetom diskusií a rôznych inscenačných prístupov.
Hudba a forma
Jednou z najcharakteristickejších prvkov dielu je tzv. téma „Skrutka“ (the Screw), krátka hudobná idea, ktorá predchádza väčšinu scén v rôznych variáciách. Táto téma je postavená na dvanástich tónoch, teda obsahuje všetky tóny chromatickej škály v jednej sérii, čo odkazuje k dvanásťtónovej technike. Britten ju však spracúva nie striktne štvorsériovo, ale tonálne a motivicky — hudba síce pracuje s radom dvanástich tónov, no zároveň udržiava centrá tonalít a výraznú melodickú a harmonickú predstavivosť, typickú pre Brittenov štýl. Opera je navyše bohatá na leitmotívne vedenie, komorné textúry a premenlivé hudobné farby, ktoré podporujú psychologické napätie deja.
Obsadenie a orchestrácia
Britten pre túto operu použil len 13 hráčov v orchestri, čím dosiahol veľmi priehľadný a sugestívny zvuk vhodný pre úzky psychologický svet deja. Malé obsadenie umožňuje detailnú instrumentálnu farbu, prízvuk na solídre a intimitu medzi hlasmi a instrumentmi. Takáto komorná paleta zároveň zintenzívňuje pocit zraniteľnosti postáv a nejasnosti reality, ktorú opera skúma.
Recepcia a význam
Po premiére bola opera predmetom širokej pozornosti: jej komorné rozmery, temná atmosféra a dramaturgická stopercentnosť zaujali kritikov aj obecenstvo. Postupne sa etablovala ako jedno z kľúčových diel 20. storočia v britskej opere a ako ukážka Brittenovej schopnosti spojiť klasicizujúce prvky s modernými harmonickými a formálnymi postupmi. Dielo je často oceňované pre svoju schopnosť vytvoriť hudobný ekvivalent psychologickej grozy a pre flexibilitu inscenácií — od viac literárne verných po výrazne vizuálne a metaforické spracovania.
Uvedenia, nahrávky a interpretácia
Okrem premiér v Benátkach a Londýne má The Turn of the Screw bohatú inscenačnú a nahrávaciu históriu; dielo pravidelne figuruje v repertoári operných domov, festivalov a komorných produkcií po celom svete. Na rôznych nahrávkach a predstaveniach sa líšia aj interpretačné voľby — napríklad poňatie role duchov, charakterizácia guvernantky, či dôraz na literárny versus hudobno-dramatický aspekt. Tieto rozdiely prispievajú k neprestajnej debáte o význame a výklade príbehu.
Ďalšie štúdie a komentáre k opere sa venujú napríklad otázkam viny a nevinnosti, moci dospelých nad deťmi, sexuálnych a sociálnych podtónov príbehu, ako aj použitiu hudobných techník (motívov, chromatizmu a dvanástnotónovej postupy) na vyjadrenie psychologického napätia. V súčasnosti je dielo stále považované za výnimočný príklad spojenia literárnej predlohy a hudobno-dramatického umenia.