Internácia Japoncov

Internácia sa začína

“	[Moja rodina] boli Američania. [Boli sme občanmi tejto krajiny. S vojnou sme nemali nič spoločné. Jednoducho sme vyzerali ako ľudia, ktorí bombardovali Pearl Harbor. Ale bez obvinenia, bez súdu, bez riadneho procesu - [najdôležitejšej časti] nášho súdneho systému - nás všetkých japonských Američanov na západnom pobreží, kde [väčšina z nás žila], zhromaždili a poslali do desiatich internačných táborov s ostnatým drôtom - naozaj väzenských táborov, so strážnymi vežami, guľometmi namierenými na nás... Bol som päťročný... Prišli sme o všetko. - George Takei	”

Vo februári 1942 podpísal prezident Franklin D. Roosevelt nariadenie 9066. V tomto príkaze sa uvádzalo, že ľudia, ktorí žijú v niektorých častiach krajiny, môžu byť z týchto oblastí z akéhokoľvek dôvodu vyvezení. Aj keď sa v príkaze nepoužili presné slová "japonskí Američania", ľudia vedeli, že práve títo ľudia budú z týchto oblastí vyvezení. Tieto oblasti zahŕňali celú Kaliforniu a západné časti štátov Oregon, Washington a Arizona. (Pozri oblasť označenú ako "zóna vylúčenia" na mape na tejto strane.) V tom čase tu žila väčšina japonských Američanov.

Aby japonskí Američania neodišli z týchto oblastí na vlastnú päsť, vláda mnohým z nich zabránila vybrať si peniaze z bankových účtov. To im sťažovalo sťahovanie.

Japonskí Američania mali len 48 hodín na odchod do internačných táborov v iných štátoch. Mohli si so sebou vziať len jednu tašku a nemohli mať so sebou vysielačky ani fotoaparáty.

Kto bol internovaný

Celkovo Spojené štáty uvrhli do internačných táborov viac ako 110 000 Japoncov.

Približne 80 % Američanov japonského pôvodu, ktorí žili v kontinentálnych Spojených štátoch, muselo opustiť svoje domovy a žiť v internačných táboroch. Viac ako traja z každých piatich týchto ľudí sa narodili v Spojených štátoch a boli ich občanmi. Približne polovicu ľudí poslaných do táborov tvorili deti.

Väčšina internovaných Japoncov žila v kontinentálnych Spojených štátoch. V štáte Havaj žilo približne 160 000 japonských Američanov, ale len niečo vyše 1 000 z nich bolo internovaných. Keďže v takom malom štáte žilo veľmi veľa Japoncov, ich internovanie by bolo takmer nemožné.

Vnútri táborov

Tábory prevádzkovali tri vládne agentúry. Deväťdesiat percent japonských Američanov bolo v táboroch, ktoré spravoval Úrad pre vojnové premiestňovanie (WRA). V táboroch WRA žili len japonskí Američania.

Desať percent japonských Američanov bolo v táboroch pre miešancov. Tieto tábory spravoval buď Imigračný a naturalizačný úrad (INS), alebo armáda Spojených štátov. V táboroch INS a armády bolo internovaných mnoho rôznych ľudí. Medzi týchto ľudí patrili napr:

• Nemeckí a talianski prisťahovalci
• Američania nemeckého pôvodu a Američania talianskeho pôvodu
• Niektorí utečenci
• Obchodní námorníci z Nemecka a Talianska, ktorých lode obsadilo námorníctvo Spojených štátov, a cestujúci na týchto lodiach

Tábory WRA boli obohnané ostnatým drôtom. Strážili ich aj vojaci, ktorí čakali na strážnych vežiach so zbraňami. Niektorí ľudia boli zastrelení. Napríklad James Wakasa, ktorý vyšiel za plot z ostnatého drôtu, bol zastrelený. Strážca, ktorý ho zastrelil, povedal, že Wakasa sa pokúšal utiecť, ale Japonci v tábore strážcovi neverili. Väčšina táborov bola vzdialená mnoho kilometrov od pobrežia a často sa nachádzala vo vidieckych oblastiach. Mnohé z táborov sa nachádzali v púšti, čo bolo pre mnohých japonských Američanov, ktorí neboli zvyknutí na takýto typ podnebia, nepríjemné. To tiež znamenalo, že aj keby niekto utiekol, nemal by kam ísť.

V táboroch museli ľudia stáť v rade, aby sa mohli najesť alebo ísť na záchod.

Jedným zo známych táborov bol Manzanar v Kalifornii. Poslali tam mnoho Japoncov z Los Angeles a San Francisca. Medzi ďalšie tábory patrili Poston v Arizone a Minidoka v Idahu. Niekoľko táborov bolo aj mimo západu USA, napríklad Jerome v Arkansase. Japonskí Američania boli pred odoslaním do táborov často natlačení v malých priestoroch, napríklad na závodných dráhach.

V táboroch sa snažili poskytovať lekársku starostlivosť. Mnohí z ľudí, ktorí pracovali v táborových nemocniciach, boli japonskí lekári a zdravotné sestry, ktorí žili v internačných táboroch. Nebolo však dostatok lekárov a zdravotných sestier a ani dostatok zdravotníckeho materiálu. Aj podmienky v táboroch pomáhali spôsobovať niektoré choroby. Napríklad:

• Keďže tábory boli preplnené, infekčné choroby sa ľahko šírili. Medzi tieto choroby patrili brušný týfus, kiahne, čierny kašeľ, chrípka, záškrt a tuberkulóza. V táboroch sa mohli podávať vakcíny na prevenciu niektorých z týchto chorôb, napríklad brušného týfusu a kiahní, ale nie iných.
• Zlé hygienické podmienky spôsobili v mnohých táboroch vypuknutie otravy jedlom.
• V táboroch v púšti bolo toľko prachu, že sa ľuďom s astmou a dýchacími problémami zhoršilo dýchanie.
• V táboroch v Arkansase ľudia dostali maláriu od komárov.

V internačných táboroch zomrelo na zdravotné problémy celkovo 1 862 ľudí. Približne každý desiaty z nich zomrel na tuberkulózu.

Mapa zobrazujúca miesta, kde sa nachádzali internačné tábory pre Japoncov.


Starý otec a vnuk v Manzanare. Starší ľudia a veľmi malé deti mohli byť náchylnejší na ochorenie z veľmi horúceho a chladného počasia v táboroch.

Koniec internácie

V roku 1943 vláda povolila niektorým japonským Američanom opustiť tábory, aby mohli pracovať alebo chodiť do školy. Vláda im však nedovolila vrátiť sa na západné pobrežie. Niektorým japonským Američanom bolo dokonca povolené slúžiť ako vojaci v americkej armáde a mnohí z nich slúžili so cťou v Európe.

V roku 1944 vláda Spojených štátov vyhlásila, že prestane umiestňovať Japoncov do internačných táborov. Ľudia, ktorí boli umiestnení do táborov, dostali 25 dolárov a autobusový lístok domov. Trvalo však viac ako 40 rokov, kým sa vláda Japoncom ospravedlnila za to, čo sa stalo. V roku 1988 sa vláda ospravedlnila a vyplatila 20 000 dolárov ľuďom, ktorí boli poslaní do internačných táborov. Kanada zaplatila 21 000 dolárov.

Fotogaléria