Internácia Japoncov sa uskutočnila počas druhej svetovej vojny, keď vláda Spojených štátov prinútila približne 110 000 Japoncov opustiť svoje domovy a žiť v internačných táboroch. Boli to niečo ako väzenia. Mnohí z ľudí, ktorí boli poslaní do internačných táborov, sa narodili v Spojených štátoch.
7. decembra 1941 Japonsko zaútočilo na Pearl Harbor na Havaji a vyhlásilo Spojeným štátom vojnu. Mnohí Američania boli rozzúrení a niektorí obviňovali všetkých Japoncov z toho, čo sa stalo v Pearl Harbore. Šírili fámy, že niektorí Japonci vedeli o útoku dopredu a pomáhali japonskej armáde. FBI a iné zložky vlády Spojených štátov vedeli, že tieto fámy nie sú pravdivé, ale nič nepovedali.
Japonskí Američania začali pociťovať, že sa na nich ostatní Američania hnevajú. Napríklad John Hughes, muž, ktorý čítal správy a počúval rádio v Los Angeles v Kalifornii, hovoril o japonských Američanoch. Objavili sa správy o podnikoch, ktoré mali protijaponské nápisy. Napríklad istý holičský salón vyvesil nápis "Holenie zadarmo pre Japoncov" a "nezodpovedá za nehody". Pohrebný ústav vyvesil nápis "Radšej obchodovať s Japoncom ako s Američanom".
Právny a administratívny rámec
Formálna internácia sa začala po podpísaní Výkonného nariadenia č. 9066 prezidentom Franklinom D. Rooseveltom 19. februára 1942. Toto nariadenie dalo armáde právomoc vydať výnimky a nariadenia o "vylúčení" osôb z určených oblastí, čo v praxi znamenalo nútené odsunutie obyvateľov z pobrežných oblastí západného pobrežia do internačných táborov vo vnútrozemí. Na riadenie presídľovania bolo zriadené War Relocation Authority (WRA), ktoré spravovalo väčšinu táborov.
Kde a ako boli ľudia ubytovaní
Najúčinnejším spôsobom odsunov boli dočasné zhromažďovacie centrá (race tracky, výstavné haly) a následne dlhodobejšie internačné tábory v odľahlých oblastiach. Tábory boli často ohradené plotmi s ostnatým drôtom a strážené ozbrojenými strážami. Životné podmienky boli strohé: barakové ubytovanie, zlá izolácia, spoločné jedálne a obmedzené možnosti práce či súkromia.
- Príklady známych táborov: Manzanar, Tule Lake, Heart Mountain, Topaz, Poston, Gila River.
Obyvatelia a dopady
Od 110 000 do približne 120 000 osôb japonského pôvodu bolo presídlených; približne dve tretiny z nich boli americkí občania narodení v USA (Nisei). Starší prisťahovalci (Issei) boli často bez možnosti získať občianstvo kvôli vtedajším imigračným zákonom. Presídlenie znamenalo stratu majetku, podnikov, domova a oproti tomu len obmedzenú kompenzáciu. Mnohí utrpeli psychickú traumu a stigmatizáciu, ktorá pretrvávala aj po vojne.
Odpory, súdne prípady a vojenská služba
Napriek internácii sa veľký počet japonsko-amerických mužov prihlásil alebo slúžil v americkej armáde. Najznámejší je 442nd Regimental Combat Team, prevažne zložený z Nisei vojakov, ktorý sa stal jednou z najslávnejších a najdecorovanejších jednotiek svojej veľkosti v Európe. Na druhej strane internácia vyvolala aj právne spory – v najznámejšom prípade Korematsu v. United States (1944) Najvyšší súd USA vtedy rozhodol v prospech vlády a konštatoval ústavnosť vylúčenia, rozhodnutie však bolo neskôr široko kritizované.
Uznanie krívd a náprava
V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa zintenzívnila snaha o preskúmanie udalostí. Komisia pre vojnové presídlenie a internáciu civilistov (Commission on Wartime Relocation and Internment of Civilians) vydala v roku 1983 správu "Personal Justice Denied", ktorá odsúdila internáciu ako výsledok rasizmu, paniky a nedostatku politického vedenia, nie vojenskej nutnosti. Kongres v roku 1988 prijal Civil Liberties Act, ktorým sa vláda oficiálne ospravedlnila a vyplatila finančnú náhradu 20 000 USD každému žijúcemu internovanému ako symbolickú reparáciu a uznanie nespravodlivosti.
Dedičstvo a poučenie
Internácia japonských Američanov zostáva jedným z najvážnejších prípadov porušenia občianskych práv v dejinách USA. Udalosť je často citovaná ako varovanie pred tým, ako strach, predsudky a politický tlak môžu viesť k obmedzeniu práv menšín. Dodnes sa v americkej spoločnosti a školstve prerokúvajú dôsledky internácie, snahy o zachovanie pamäti a potreba bdieť nad ochranou ľudských práv v období krízy.














