Daniel Harvey Hill alebo častejšie D. H. Hill (12. júla 1821 – 24. septembra 1889) bol generálmajor Konfederácie počas americkej občianskej vojny. Pred vojnou slúžil ako dôstojník v mexicko-americkej vojne, kde za svoje výkony získal dve brevet povýšenia — jedno na kapitána a druhé na majora. Neskôr odišiel z aktívnej služby a pracoval ako profesor, až kým sa po nástupe krízy nezačal angažovať v ozbrojenom konflikte. Keď Severná Karolína vystúpila z Únie, Hill bol vymenovaný za plukovníka 1. severokarolínskej pechoty a postupne vystúpal v hodnostiach; do roku 1862 bol už generálmajorom slúžiacim v armáde Severnej Virgínie.
Vojenské schopnosti a štýl velenia
Hill bol známy ako prísny a náročný veliteľ, ktorý zdôrazňoval disciplínu a taktické plánovanie. Mnohí podriadení oceňovali jeho schopnosť viesť útoky a držať obranné línie, iní ho kritizovali za tvrdý spôsob velenia a za konflikty s kolegami. Jeho vojenské prednosti — dôraz na pripravenosť, dobré pochopenie terénu a schopnosť viesť pechotné útvary — mu vyslúžili uznanie u niektorých súčasníkov a neskorších historikov.
Kontroverzie: Stratena kópia „Zvláštneho rozkazu 191“
Hillova povesť bola značne pošramotená po tom, čo sa jedna zo stratených kópií tzv. Zvláštneho rozkazu 191 dostala do rúk generála Únie Georgea McClellana. Tento incident prezradil plány generála Roberta E. Leesa na známu marylandskú kampaň Konfederácie a mal priamy vplyv na udalosti vedúce k bitke pri Antietame. Hodnotenie Hillovej zodpovednosti za stratu dokumentu sa v historickej literatúre líši: niektorí ho obviňovali z nedbalosti alebo slabého vedenia papierovania, iní poukazujú na chaotické podmienky a sériu nešťastných okolností.
Vzťahy s ostatnými veliteľmi a rodinné väzby
Hill mal komplikované vzťahy s niektorými vrchnými veliteľmi a civilným vedením Konfederácie, čo občas ovplyvňovalo jeho postavenie a presuny v rámci armády. Napriek tomu ho niektorí vrátane generálporučíka Stonewalla Jacksona (ktorý bol zároveň jeho švagrom) považovali za vojenského génia. Takéto protichodné hodnotenia vystihujú Hillovu zložitú osobnosť: technicky zdatný a odhodlaný veliteľ, no zároveň temperamentný a niekedy konfrontačný partner.
Po vojne a odkaz
Po skončení vojny Hill pokračoval v civilnom živote ako učiteľ a intelektuál; venoval sa pedagogickej činnosti a písaniu. Ako mnohí bývalí konfederátni generáli, aj on zanechal zmes odkazov – pre niektorých symbol schopností a oddanosti, pre iných postava poznačená kontroverziami a chybnými rozhodnutiami. Zomrel 24. septembra 1889, pričom historici dnes hodnotia jeho prínos i chyby v kontexte zložitých okolností vojny a vnútorných konfliktov v rámci vedenia Konfederácie.
Hillova kariéra je preto predmetom živých debát: jeho taktické kvality a vplyv na vybrané bitky sú uznávané, no spory o jeho osobné rozhodnutia, disciplinárny štýl a úlohu v incidente so Zvláštnym rozkazom 191 ostávajú súčasťou jeho historickej reputácie.