Renesančná hudba je európska hudba, ktorá vznikala približne od roku 1400 do 1600. Tento časový úsek sa nazýva renesancia, čo znamená "znovuzrodenie". Renesancia spadá do obdobia medzi stredovekom a barokom.
Zaradenie hudby do časových úsekov neznamená, že sa rýchlo menil typ. Hudba sa menila pomaly a hudba ranej renesancie bola podobná stredovekej hudbe. Pomaly začali hudobní skladatelia skúšať nové myšlienky. Mnohá stredoveká cirkevná hudba sa stala veľmi tvrdou s množstvom pravidiel o rytmoch a stretoch tónov, ktoré vytvárali disonancie. Mnohí renesanční skladatelia písali hudbu, ktorá bola hladšia a jemnejšia. Hudba bola stále polyfónna, pričom každý hlas mal podiel na melódii. Hudba začínala byť menej modálna a viac tonálna. V čase, keď sa začalo obdobie baroka, skladatelia používali systém durových a molových tónin, ako je tomu dnes.
Charakteristiky renesančnej hudby
Hlavné znaky renesančnej hudby zahŕňajú plynulé vedenie hlasov, dôraz na spojitosť a vyváženosť medzi hlasmi, a starostlivú kontrolu disonancií – disonantné znie len v rámci pravidiel a je často pripravené a vyriešené konsonanciou. Imitácia sa stala jedným z dôležitých postupov: jedna veta alebo krátky motív sa preberá a odpovedá v ďalších hlasoch. Zatiaľ čo polyfónia zostáva dominantná, v priebehu 16. storočia sa objavujú aj prvky homofónie (hlasy pohybujúce sa súčasne), najmä v sekulárnych piesňach a v niektorých cirkevných skladbách.
Renesančná hudba častejšie využívala prirodzené textové vyjadrenie – snaha, aby hudba zdôraznila význam a emocionálny obsah textu (tzv. textová expresia alebo word painting). Humanistické idey zamerané na jasnosť a zmysel textu mali veľký vplyv hlavne na duchovné aj svetské vokálne žánre.
Žánre a formy
V sakrálnej oblasti boli významné formy ako mše (cyklické masy spojené jednotným materiálom – cantus firmus, paraphrase alebo parody), motet (viachlasná sakrálna skladba) a rôzne responsóriá a antifóny. V sekulárnej hudbe sa rozvíjali: madrigal (nápadný v Taliansku), chanson (vo Francúzsku), frottola (v Taliansku pred madrigalom) a ľudové piesne upravované pre viac hlasov. Instrumentálna hudba rástla v popularite najmä v podobe tancov (pavane, galliardy), instrumentálnych súborov (consort music) a prelúdií či variácií pre klávesové nástroje.
Nástroje a prax výkonu
Hlavná úloha zostávala pri hlase, ale instrumenty boli bežné v dvorných a mestských hudobných situáciách. Typické nástroje renesancie: lutna, rôzne druhy fláut a zobcových fláut, violy, krumhorny, cornetty, sakbuty (predchodca pozounu), rôzne hudobné perkusie a klávesové nástroje (organ, rané klávesové nástroje, pozdejšie cembalo). Koncertná prax sa líšila: mnohé sakrálne diela sa vykonávali a cappella, najmä v talianskej tradícii, zatiaľ čo iné skladby používali podporu nástrojov alebo alternovanie hlasov a nástrojov.
Dôležité školy a skladatelia
Renesančná hudba je často spájaná s tzv. franko-flámskou školou (15.–16. st.), ktorej majstri šírili polyfonické techniky po celej Európe. Kľúčoví skladatelia tohto obdobia zahŕňajú Josquina des Préza, Palestrinu, Orlando di Lassa, Williama Byrda, Thomasa Tallisa a mnohých ďalších, ktorí priniesli nové prístupy k imitatívnemu kontrapunktu, k spracovaniu mše a motetu či k sekulárnej piesni.
Notácia a technické inovácie
V renesancii sa zdokonaľovala notácia – presnejšie zapísanie rytmu a viachlasých vzťahov. Významným krokom bolo zavedenie tlače notového materiálu; prvé systematické tlačené hudobné knihy (napríklad práce ako tie od Ottaviana Petrucciho začiatkom 16. storočia) umožnili širšie šírenie skladieb a štandardizáciu textov a tabulácií pre nástroje. To urýchlilo medzinárodný prenos štýlov a techník.
Vplyv a dedičstvo
Renesančná hudba položila základy pre neskorší rozvoj harmónie, kontrapunktu a formálnej organizácie hudby v baroku. Jej dôraz na textovú zrozumiteľnosť a vyváženú polyfóniu ovplyvnil ako sakrálny, tak svetský repertoár. Mnohé postupy renesancie – imitatívny kontrapunkt, cantus firmus, cyklická mša – zostali v hudobnej praxi dôležité ešte celé storočia.
Pre štúdium renesančnej hudby sú užitočné nahrávky historicky poučenej praxe, kritické edície a oboznámenie sa so širším kultúrnym kontextom renesancie (humanizmus, cirkevné reformy, dvorná kultúra), ktoré vysvetľujú, prečo sa hudba v tomto období vyvíjala týmto smerom.