Zvieratá Nového Zélandu majú nezvyčajnú históriu. Najdôležitejšie je vedieť, že ostrovy boli súčasťou Gondwany, od ktorej sa oddelili pred približne 84 miliónmi rokov. V dôsledku dlhej izolácie sa tu zachovali mnohé prastaré rody rastlín a živočíchov, zatiaľ čo iné skupiny (predovšetkým vtáky) sem prileteli neskôr a adaptovali sa na unikátne miestne podmienky. Ostrovy sú známe svojimi suchozemskými vtákmi — niektoré skupiny tu dosiahli veľké veľkosti, ako napríklad vyhynuté moa, a predátormi týchto vtákov boli napríklad obrovský orol Haastov.

Príchod ľudí a jeho následky

Ľudia prišli na Nový Zéland pred menej ako 1300 rokmi (približne okolo rokov 1250–1300 n. l.). V tom čase boli jedinými pôvodnými cicavcami v krajine niekoľko druhov netopierov (ktoré tam lietali) a morskými živočíchmi, ako plutvonožce a morské levy, ktoré tam plávali. To znamená, že mnohé ekologické niky, ktoré v iných krajinách obsadili cicavce, na Novom Zélande obsadili hmyz, bezstavovce alebo vtáky. Preto sa tu vyvinul neobvykle vysoký počet nelietavých vtákov, z ktorých dnes prežívajú napríklad kivi a kakapo, hoci mnoho ďalších druhov v dôsledku ľudského vplyvu zaniklo.

Pôvodná fauna — vtáky, plazy, obojživelníky

Absencia pôvodných suchozemských cicavcov umožnila vtákom a bezstavovcom získať mnohé biotopy. Okrem slávnych nelietavých vtákov žije na ostrovoch bohatá faunaná rozmanitosť plazov a obojživelníkov: približne 60 druhov jašterov — z toho asi 30 druhov gekónov a 30 druhov scinkov — a štyri druhy žiab (všetky vzácne a často ohrozené).

Zvláštnym prastarým zástupcom je tuatara (často uvádzaná len ako Sphenodon), jediný žijúci predstaviteľ svojho vývojového radu. Tieto tzv. žijúce fosílie sú príbuzné plazom, ktoré prekvitali už pred približne 200 miliónmi rokov. Pri mapovaní jeho genómu sa zistilo, že tento druh má veľkú veľkosť genómu — päť až šesť miliárd párov bázovej sekvencie DNA. Dnes tuatara prežíva najmä na odľahlých ostrovoch a rezerváciách; vyskytuje sa napríklad na ostrovoch v Cookovom prielive a v zálive Bay of Plenty.

Invázne druhy a ich dopad

Ľudia so sebou priniesli na ostrovy nové druhy. Najskôr to boli Polynézania, ktorí zaviedli polynézsku krysu (Kiore) a psa. Po príchode Európanov sa situácia ešte zhoršila: priniesli množstvo domestikovanézvieratá a neúmyselne aj škodcov. Z tých, ktoré mali obzvlášť vážny vplyv, treba menovať potkany, fretky, mačky a stoky (tzv. stoaty). Tieto druhy lovili vajcia a mláďatá vtákov, čo viedlo k vyhynutiu mnohých endemických druhov. Do krajiny boli navyše dovezené z Austrálie vačkovce (predovšetkým opossumy) pre kožušinový priemysel a z Európy jelene ako lovná zver — aj tieto druhy vážne poškodili lesné biotopy a konkurovali pôvodným druhom.

Ochrana, obnova a súčasné opatrenia

V posledných desaťročiach prebehlo množstvo aktivít zameraných na záchranu pôvodnej fauny. Hlavné stratégie zahŕňajú:

  • Eradikáciu cicavčích predátorov z ostrovov a oplotených oblastí — cieľom je vytváranie tzv. "ekologických ostrovov", kde sa pôvodné druhy môžu bezpečne rozmnožovať.
  • Budovanie a udržiavanie oplotených rezervácií na pevnine, kde sa cicavce odstraňujú a kontroluje sa reinvázia.
  • Chov v zajatí, programy rozmnožovania a následné presuny jedincov na bezpečné lokality (translokácie) — príkladom je program na záchranu kakapo.
  • Monitorovanie populácií, biosekurita (zamedzenie dovozu nových škodcov) a vzdelávanie verejnosti.

Konkrétnymi príkladmi úspechu sú rezervácia Karori Wildlife Sanctuary vo Wellington, z ktorej po inštalácii plota proti cicavcom bola odstránená veľká masa uhynutých vačíc a iných škodcov, a projekt obnovy Maungatautari. Okrem pevninských pracovísk sú veľmi dôležité malé ostrovy bez inváznych cicavcov (napr. Whenua Hou / Codfish Island), kde sa darí znovu zakladať populácie ohrozených druhov.

Výzvy do budúcnosti

Napriek úspechom zostáva situácia zložitá. Hlavné pretrvávajúce riziká a úlohy sú:

  • Prevencia opätovného vniknutia predátorov a kontrola už etablovaných druhov.
  • Obnova a ochrana prirodzených biotopov, aby mali pôvodné druhy dostatok potravy a miest na hniezdenie.
  • Financovanie dlhodobých programov, zapojenie miestnych komunít a manažment klimatických zmien, ktoré môžu ovplyvniť morské i suchozemské ekosystémy.

Nový Zéland zostáva jedinečnou laboratóriou evolúcie a ochranárstva: izolácia vytvorila cenné endemity, ktorých záchrana si vyžaduje kombináciu vedy, manažmentu a angažovanosti verejnosti. Pokračujúce projekty eradikácie predátorov, ochrana ostrovov a moderné programy chovu v zajatí poskytujú nádej, že mnohé druhy budú môcť prežiť aj pre budúce generácie.