Otroctvo v Spojených štátoch bolo právnou inštitúciou ľudského otroctva v Spojených štátoch. Vznikalo predovšetkým dovozom ľudí z Afriky cez transatlantický obchod s otrokmi a postupne sa vyvinulo do rozsiahleho systému, ktorý zasahoval politiku, hospodárstvo a každodenný život. Otrokmi boli väčšinou Afričania a Afroameričania. Otroctvo existovalo v Spojených štátoch amerických v 18. a 19. storočí, hoci jeho korene siahajú do čias Britskej Amerike, keď sa v raných koloniálnych spoločenstvách vytvárali právne a spoločenské mechanizmy, ktoré otroctvo posilňovali a zosilňovali rasové rozdiely. V čase vyhlásenia nezávislosti v roku 1776 bolo otroctvo legálne vo všetkých trinástich kolóniách. Trvalo približne v polovici štátov až do roku 1865, keď bolo trinástym dodatkom zakázané v celej krajine.
Počiatky a právny status
Počas americkej revolúcie (1775–1783) sa otroctvo stanovalo nielen pracovnou inštitúciou, ale aj rasovou kastou—spojenou s africkým pôvodom. Keď bola v roku 1789 ratifikovaná ústava Spojených štátov, došlo k viacerým kompromisom medzi záujmami severu a juhu, napríklad k ustanoveniu, ktoré ovplyvnilo politické zastúpenie (počítanie otrokov v rámci zastúpenia) a k ustanoveniam, ktoré súviseli s utečencami z otroctva. Malá časť slobodných farebných ľudí mohla voliť; obyčajne išlo o mužov, ktorí vlastnili majetok. V období bezprostredne po revolúcii začali niektoré štáty na severe prijímať postupné abolicionistické zákony, ktoré umožňovali postupné zrušenie otroctva a vytvorili jadro hnutia za jeho ukončenie. Naopak, otrokárske štáty na juhu sa snažili rozšíriť otroctvo na nové západné územia, aby si udržali politickú silu v Kongrese a reprezentácii.
Ekonomické a spoločenské súvislosti
Rozmach pestovania bavlny po vynáleze bavlníkového čističa (cotton gin) koncom 18. storočia dramaticky zvýšil dopyt po otrockej pracovnej sile. Obchod s otrokmi v rámci Spojených štátov sa stal veľkým presunom otrokov z krajín staršieho plantážneho severojužného pásma (takzvaný internal slave trade) na vznikajúce bavlníkové plantáže na hlbokom juhu. V týchto oblastiach vznikali nové komunity afroamerickej kultúry so svojimi náboženskými, hudobnými a rodinnými tradíciami. Pred občianskou vojnou žilo v Spojených štátoch približne 4 milióny otrokov, väčšina v južných štátoch.
Rivalita medzi záujmami otrokárov a protivníkov otroctva sa prejavovala v politických kompromisoch a sporoch: napríklad Mason-Dixonova línia (oddeľujúca (slobodnú) Pensylvániu od (otrockého) Marylandu) symbolizovala hranicu medzi odlišnými modelmi spoločenského usporiadania. Odborníci na jih uvažovali aj o rozšírení otroctva mimo pevninu USA, vrátane snáh o pripojenie Kuby ako otrokárskeho územia.
Politické spory, zákony a odmietanie dovozu otrokov
V roku 1808, za éry prezidenta Jeffersona, Kongres formálne zakázal dovoz otrokov z Afriky, ako to umožňovala ústava po uplynutí určenej lehoty. Tento zákaz však neodstránil otroctvo—pašovanie, najmä cez španielsku Floridu a iné trasy, prebiehalo aj naďalej. Najdôležitejším zdrojom nových otrokov sa stal interný obchod a prirodzený prírastok. Počas prvej polovice 19. storočia nasledovali ďalšie kľúčové udalosti a zákony, ktoré sa snažili riešiť otázku rozšírenia otroctva: Missourský kompromis (1820), Compromise of 1850 vrátane prísnejšieho Fugitive Slave Act, a Kansas–Nebraska Act (1854); všetky tieto kroky vyvolávali napätie a občas násilie na hraniciach otroctva a slobody. Právne rozhodnutie v kauze Dred Scott (1857) navyše potvrdilo, že Afroameričania nemôžu byť občanmi Spojených štátov podľa federálneho práva, čo ešte viac polarizovalo národ.
Odmietanie otroctva a cesta k zrušeniu
Na severe sa upevňovalo abolicionistické hnutie; významné osobnosti a organizácie (vnútorné hnutia, podpora Underground Railroad, noviny a kázne) šírili myšlienku úplného zrušenia otroctva. Na juhu sa medzičasom rozvíjalo ideologické ospravedlňovanie otroctva ako nevyhnutnej súčasti hospodárstva a spoločenského poriadku. Rozpor nakoniec vyvrcholil v rozpore, ktorý viedol k odtrhnutiu niekoľkých južných štátov a k vypuknutiu americkej občianskej vojny (1861–1865).
Počas vojny prezident Abraham Lincoln vyhlásil v roku 1863 Emancipačný Proklam (Emancipation Proclamation), ktorý oslobodil otrokov v povstaleckých štátoch. Skutočné právne zrušenie otroctva však priniesol až trinásty dodatok k ústave, ratifikovaný v decembri 1865, ktorý otroctvo v Spojených štátoch formálne zrušil (s vynimkou trestného trestu).
Dedičstvo otroctva
Zrušenie otroctva nezabezpečilo okamžitú rovnosť. Po skončení vojny nasledovala epocha Rekonštrukcie s krátkym obdobím pokusov o začlenenie bývalých otrokov do politického a hospodárskeho života (vznik 14. a 15. dodatku), ale toto nasledovalo po nej aj obdobie Black Codes, segregácie a právne vynúteného rasizmu známom ako Jim Crow. Dedičstvo otroctva sa prejavuje dodnes v sociálnej a ekonomickej nerovnosti, v rasových stereotypoch a v historickej pamäti Spojených štátov.
Okrem politických a právnych dôsledkov bol otrocký systém tiež miestom odporu: otroci sa organizovali v menších aj väčších formách – od každodenného sabotovania práce cez uteky (pomocou sietí ako Underground Railroad) až po otvorené povstania (napríklad povstanie Nata Turnera v roku 1831). Ich kultúrny príspevok, náboženské praktiky, hudba a rodinné väzby významne ovplyvnili americkú spoločnosť.
Historia otroctva v Spojených štátoch je teda komplexnou kombináciou právnych noriem, ekonomických záujmov, politických kompromisov a ľudskej odolnosti. Poznanie tejto histórie je nevyhnutné pre pochopenie mnohých súčasných spoločenských a rasových otázok v USA.



