Otrokárske štáty a slobodné štáty

Raná história

Otroctvo bolo legálne a praktizovalo sa v každej z trinástich kolónií. Organizované politické a sociálne hnutia za ukončenie otroctva sa začali v polovici 18. storočia. Túžba po oslobodení od Británie, ktorá sa prejavila v americkej revolučnej vojne, spôsobila, že mnohí čierni Američania sa pridali k revolúcii v nádeji, že budú tiež oslobodení. Ďalší vstúpili do britskej armády, povzbudení britskými prísľubmi slobody výmenou za vojenskú službu. Po tom, ako Briti prehrali vojnu, tisíce z nich boli odvlečení do Nového Škótska.

V 70. rokoch 17. storočia začali černosi z celého Nového Anglicka posielať petície severným zákonodarným zborom, v ktorých žiadali slobodu. Na ústavnom konvente sa diskutovalo o mnohých otázkach týkajúcich sa otroctva a na istý čas bolo otroctvo hlavnou prekážkou prijatia novej ústavy. Ako kompromis bola inštitúcia otroctva uznaná, hoci sa v ústave nikdy priamo nespomínala. Príkladom je klauzula o utekajúcich otrokoch. Do roku 1789 malo päť severných štátov politiku, ktorá začala postupne rušiť otroctvo: Pennsylvánia (1780), New Hampshire a Massachusetts (1783), Connecticut a Rhode Island (1784). Vermont zrušil otroctvo v roku 1777, keď bol ešte nezávislý. Keď sa v roku 1791 pripojil k Spojeným štátom ako 14. štát, bol prvým pripojeným štátom, v ktorom nebolo otroctvo. Do roku 1804 všetky severné štáty zrušili otroctvo alebo mali plány na jeho postupné znižovanie. Existovalo 11 slobodných a 11 otrokárskych štátov. Neskôr prišla občianska vojna.

Na Juhu vzniklo Kentucky ako otrokársky štát z časti Virginie (1792). Tennessee bolo vytvorené ako otrokársky štát z časti Severnej Karolíny (1796). V roku 1803, po prijatí Ohia do Spojených štátov, existovalo deväť slobodných a osem otrokárskych štátov. Geografické rozdelenie medzi severnými slobodnými štátmi a južnými otrokárskymi štátmi sa stalo Masonovou a Dixonovou líniou. V roku 1820 sa Missourským kompromisom Masonova-Dixonova línia predĺžila na západ ako oficiálna deliaca čiara medzi slobodnými a otrokárskymi štátmi na východ od rieky Ohio.

Nové územia

Severozápadné nariadenie z roku 1787, prijaté tesne pred ratifikáciou Ústavy USA, zakazovalo otroctvo v Severozápadnom teritóriu. Južnú hranicu územia tvorila rieka Ohio. Tá sa považovala za predĺženie Masonovej a Dixonovej línie smerom na západ. Územie bolo vo všeobecnosti osídlené obyvateľmi Nového Anglicka a veteránmi americkej revolučnej vojny, ktorí tam dostali pôdu. Štáty vytvorené na tomto území - Ohio (1803), Indiana (1816), Illinois (1818), Michigan (1837), Iowa (1846), Wisconsin (1848) a Minnesota (1858) - boli všetky slobodné štáty.

Kompromis z Missouri z roku 1820 vymenil Missouri (otrocké) za Maine (slobodné) a nakreslil tiež líniu tiahnucu sa na západ od južnej hranice Missouri, ktorá mala rozdeliť každé nové územie na otrocké (južne od línie) a slobodné (severne od línie).


Po vzniku štátu Arkansas (1836) sa počet otrockých štátov zvýšil na 13, ale po vzniku štátu Michigan (1837) sa počet otrockých a slobodných štátov vyrovnal.


Pätnásť otrockých štátov získalo Texas (1845) a Floridu (1845), čo prevyšovalo počet 14 slobodných štátov, ktoré získali Iowu (1846).


Medzi 17 slobodných štátov patrili Wisconsin (1848), Kalifornia (1850) a Minnesota (1858), ktoré prevyšovali počet 15 otrockých štátov.

Vojna 1812

Počas vojny v roku 1812 Briti prijímali všetkých otrokov, ktorí sa im dostali do rúk, ako slobodných. Bolo to bez akýchkoľvek podmienok týkajúcich sa vojenskej služby, ako to bolo v revolučnej vojne. Zdá sa, že na konci vojny v roku 1812 strácala reforma proti otroctvu v jednotlivých štátoch na sile. Polovica štátov už zrušila otroctvo, zakázala ho od začiatku alebo bola v procese odstraňovania otroctva. Druhá polovica bola odhodlaná zachovať otroctvo v rámci svojich hraníc.

Na federálnej úrovni boli politici znepokojení rovnováhou moci v Spojených štátoch. Každý štát mal dvoch senátorov, takže ak by bol rovnaký počet štátov na oboch stranách problému, nqv bro o by sa robilo na federálnej úrovni. Pri rovnakom počte otrokárskych a slobodných štátov bol Senát v otázkach dôležitých pre Juh rovnako rozdelený. Sever aj Juh sa obávali západných území a toho, či budú nové štáty prijaté ako slobodné alebo otrokárske.

Kompromis z Missouri

Spory o to, či má byť Missouri prijaté za otrokársky štát, vyústili do Missourského kompromisu z roku 1820. V ňom sa stanovilo, že územie kúpené v Louisiane severne od 36° 30' zemepisnej šírky, ktoré opisovalo väčšinu južnej hranice Missouri, bude organizované ako slobodný štát. Územie južne od tejto hranice bude vyhradené pre organizáciu otrockých štátov. Súčasťou kompromisu bolo prijatie štátu Maine (1820) za slobodný štát, aby sa vyvážilo prijatie Missouri za otrokársky štát (1820). Rastúci počet obyvateľov na priemyselne rozvinutom Severe viedol k tomu, že v Snemovni reprezentantov bolo viac hlasov za slobodné štáty ako za otrocké. Na prekonanie tejto nerovnováhy Snemovňa v roku 1836 zaviedla "pravidlo gag rule", ktoré jej zakazovalo posudzovať akékoľvek petície proti otroctvu. Toto pravidlo bolo zrušené 3. decembra 1844.

Texas a mexická cesia

Prijatie Texasu (1845) a získanie rozsiahlych nových mexických území (1848) po mexicko-americkej vojne vyvolali ďalší konflikt medzi Severom a Juhom. Hoci osídlená časť Texasu bola oblasťou bohatou na bavlníkové plantáže a závislou od otroctva, získané územie na horskom západe sa nezdalo byť pohostinné pre bavlnu ani otroctvo. V rámci Kompromisu z roku 1850 bola Kalifornia prijatá ako slobodný štát (1850), bez páru otrockých štátov. Aby sa zabránilo vytvoreniu väčšiny slobodných štátov v Senáte, Kalifornia súhlasila s vyslaním jedného senátora za otroctvo a jedného senátora proti otroctvu do Kongresu.

Posledné bitky

Ťažkosti s určením územia, ktoré by sa dalo zorganizovať do ďalších otrokárskych štátov, zastavili proces otvárania západných území pre osídľovanie. Politici otrokárskych štátov sa snažili nájsť riešenie a vyvíjali úsilie o získanie Kuby (pozri Ostendský manifest, 1852) a o pripojenie Nikaraguy (pozri Walkerova aféra, 1856 - 1957). V oboch prípadoch malo ísť o otrokárske štáty.

V roku 1854 bol Missourský kompromis z roku 1820 nahradený Kansas-Nebraským zákonom. Ten umožnil bielym mužským osadníkom na nových územiach rozhodnúť prostredníctvom ľudovej suverenity, či v jednotlivých územiach povolia otroctvo. Výsledkom bolo, že do Kansasu prúdili pro- a proti-otrocké elementy s cieľom odhlasovať otroctvo. To viedlo ku konfliktu známemu ako Krvácajúci Kansas. Bola snaha zorganizovať Kansas na prijatie za otrokársky štát. Mal byť spojený s Minnesotou ako slobodný štát. Prijatie Kansasu za otrokársky štát však bolo zablokované kvôli otázkam o legitímnosti jeho otrokárskej ústavy. Protiotrockí osadníci v Kansase v 50. rokoch 19. storočia sa nazývali Free-Soilers, pretože bojovali (úspešne) za začlenenie Kansasu do Únie ako slobodného štátu v roku 1861. Keď prijatie Minnesoty v roku 1858 prebehlo bez prekážok, rovnováha v Senáte sa stratila. Oregon bol prijatý v roku 1859 ako slobodný štát.

Koniec otroctva

Na začiatku občianskej vojny bolo v Spojených štátoch 34 štátov, z toho 15 otrockých. Z nich 11 otrokárskych štátov vyhlásilo odčlenenie od Spojených štátov a vytvorilo Konfederáciu. Otrokárske štáty, ktoré zostali v Únii, boli Maryland, Missouri, Delaware a Kentucky a označovali sa ako hraničné štáty. V čase vyhlásenia proklamácie o oslobodení v roku 1863 už bolo Tennessee pod kontrolou Únie. Proklamácia sa teda vzťahovala len na 10 zostávajúcich konfederačných štátov. Zrušenie otroctva sa stalo aj podmienkou návratu miestnej vlády v tých štátoch, ktoré vyhlásili secesiu. Trinástym dodatkom k Ústave Spojených štátov bolo 18. decembra 1865 zrušené otroctvo na celom území Spojených štátov, čím sa skončilo rozlišovanie medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi.

Rozdelenie štátov počas občianskej vojny. Modrá farba predstavuje štáty Únie vrátane štátov prijatých počas vojny; svetlomodrá farba predstavuje pohraničné štáty; červená farba predstavuje štáty Konfederácie. Nezafarbené oblasti neboli štátmi pred občianskou vojnou ani počas nej.