Melóny (Cucumis melo): Pôvod, druhy a etymológia
Melóny (Cucumis melo) – objavte pôvod, hlavné druhy a pútavú etymológiu kantalúp, honeydew a muškátových melónov v prehľadnom článku.
Melóny (Cucumis melo) sú druh melóna, ktorý zahŕňa množstvo kultivarov s rôznymi tvarmi, farbami a chuťou. Kantalupy sú jedným z najznámejších a najobľúbenejších druhov, no medzi často pestované patria aj Honeydew, Galia, Charentais či ďalšie lokálne odrody. Pôvod melónov sa spája s oblasťou Perzie (Irán) a susednými regiónmi, odkiaľ sa plodiny postupne rozšírili do južnej Ázie a severnej Afriky. Do západnej Európy sa melóny dostali v čase približne okolo narodenia Krista, najprv v podobe trhových plodín a neskôr prostredníctvom záhradníctva a cisterciánskych kláštorov.
Popis a hlavné odrody
Melóny sú jednoročné úponkové rastliny so zvyčajne veľkými listami a plodmi, ktoré sa líšia veľkosťou (od malých guľovitých po veľké oválne), farbou šupky (hladká, sieťovaná alebo škvrnitá) a farbou dužiny (biela, žltá, oranžová až tmavo oranžová). Dužina býva šťavnatá, sladká a aromatická, pričom niektoré odrody vynikajú výraznou vôňou.
- Kantalupa – typické sieťované plody s oranžovou dužinou, intenzívnou chuťou a vôňou.
- Honeydew – hladká svetlá šupka, zelenkavá až bledožltá dužina, jemne sladká, šťavnatá.
- Galia – menšie guľovité plody so sieťovanou šupkou a zelenožltou dužinou, veľmi sladké.
- Charentais – francúzska odroda, malá až stredná, aromatická, tmavo oranžová dužina.
- Piel de Sapo – šupka často škvrnitá alebo papierovitá, dužina bledožltá, obľúbený v Španielsku.
Pôvod a etymológia
Historicky boli melóny domestikované v oblasti Blízkeho východu; archeologické nálezy a písomné zmienky poukazujú na dlhodobé využívanie rôznych druhov v kuchyni a záhradníctve. Názov cantaloupe (po slovensky kantalupa) je odvodený od talianskeho miesta, kde sa tieto plodiny v stredoveku pestovali: Cantalupo nel Sannio.
Názov muškátového melóna sa viaže ku slovu "musk" (súvisiacemu s výrazom pre parfum v niektorých východných jazykoch) a k slovu "melón", ktoré vo francúzštine pochádza z latinského tvaru melonem (melo v akuzatíve - funkcia priameho predmetu vo vete). Etymologicky sa teda názvy často odvolávajú na vôňu alebo miesto pôvodu a na latinsko‑grécke označenia pre "ovoce" či "melón".
Pestovanie a zber
Melóny preferujú teplé, slnečné stanoviská s dobre priepustnou pôdou bohatou na organickú hmotu. Potrebujú pravidelnú zálievku počas tvorby plodov, ale pre dosiahnutie najlepšej chuti sa zálievka obmedzí tesne pred zberom, aby sa zvýšila koncentrácia cukrov. Rastliny vyžadujú priestor na rozrastanie úponiek; v intenzívnom pestovaní sa často používajú separované plochy či hadice pre odvodňovanie.
Opelenie zabezpečujú najmä včely a iný hmyz, preto je dôležité chrániť prostredie a minimalizovať používanie insekticídov počas kvitnutia. Typickí škodcovia a choroby zahŕňajú puklice, strúnu, vošky, plesne (napr. múčnatka) a baktériové choroby. Pri zbere je bežným ukazovateľom dozretia intenzívna vôňa, uvoľňovanie stopky (tzv. "slip") a zmena farby na šupke; u niektorých odrôd sa osobitne sleduje aj mäkkosť pri stopke alebo farba dužiny po odkrojení.
Výživové hodnoty a použitie
Melóny sú nízkokalorické a bohaté na vodu, vďaka čomu sú osviežujúcou súčasťou stravy. Obsahujú vitamín C, provitamín A (karotenoidy), draslík a v menšom množstve ďalšie minerály. V kuchyni sa melóny konzumujú čerstvé, v šalátoch, do smoothies, na dezerty alebo ako príloha k syrom a šunke (známa kombinácia prosciutto e melone). Dužina sa tiež používa na prípravu sorbetov, džemov alebo nápojov; semená možno pražiť a použiť ako snack v niektorých kultúrach.
Pri skladovaní sa čerstvo narezané melóny uchovávajú v chladničke niekoľko dní, celé zrelé plody sa dajú pri izbovej teplote zapracovať na krátky čas, aby sa doladil stupeň dozretia, a následne skladovať pri nižšej teplote, aby sa predĺžila trvanlivosť.
Melóny majú bohatú kultúrnu a gastronomickú históriu, sú obľúbené pre svoju sladkosť a osviežujúci charakter a stoja za pozornosť pri výbere odrody podľa chuti, účelu a klimatických podmienok pestovania.
História
Mušketiere pochádzajú z Iránu, ako aj z niektorých častí Indie a Afganistanu. Prvá známa zmienka o mušketách pochádza z Grécka z 3. storočia pred naším letopočtom. Existuje stará egyptská maľba, na ktorej je zobrazené ovocie, o ktorom si niektorí myslia, že je to mušketier. V prvom storočí nášho letopočtu poznali muškát Rimania a Gréci aj Rimania zistili, že sa dá použiť ako liek alebo na jedenie. Približne v tom istom čase sa o mušliach dozvedela aj Čína.
V stredoveku sa muškát rozšíril po Európe až do Španielska a Krištof Kolumbus v roku 1494 priniesol jeho semená do Karibiku. V roku 1600 ho v Severnej Amerike pestovali Španieli, Angličania a pôvodní obyvatelia Ameriky. V roku 1650 sa muškát pestoval v Brazílii.
Chuť
Chuť muškátov sa môže veľmi líšiť v závislosti od jednotlivých plodov: niektoré sú sladké a iné sa svojou chuťou viac podobajú na svoju príbuznú z čeľade cucurbitaceae, uhorku. V roku 1513 jeden španielsky spisovateľ o mušketách povedal, že "dobré mušle sú ako dobré ženy a zlé ako zlé ženy". Možno očakával, že všetky melóny budú sladké, čo nie je pravda, ako už bolo spomenuté.
Prehľadať