Spojenecké mocnosti (alebo spojenci druhej svetovej vojny) tvorili širokú koalíciu štátov, ktoré od roku 1939 do roku 1945 bojovali proti mocnostiam Osi. Konflikt vyvrcholil porážkou Osi v roku 1945. Termín „Spojené národy“ (United Nations) bol použitý už v Deklarácii Spojených národov z 1. januára 1942 iniciovanej prezidentom USA Franklinom D. Rooseveltom a stal sa základom pre vznik medzinárodnej organizácie Spojených národov po vojne (San Francisco, 1945). Hlavnými spojeneckými veľmocami, často označovanými ako „veľká trojka“, boli Spojené kráľovstvo, Spojené štáty a Sovietsky zväz. Ich koordinácia vojenskej a politickej stratégie prebiehala na konferenciách v Teheráne (1943), Jalte (február 1945) a Potsdame (júl–august 1945).

Zoznam spojencov (výber)

Medzi spojencami patrili — medzi vládami, vládami v exile, kolóniami a štátmi, ktoré neskôr vyhlásili vojnu — tieto krajiny:

Špecifiká spolupráce a rôzne formy účasti

Účasť krajín na strane spojencov mala rôzne podoby:

  • Vládne spojenci a vlády v exile: Mnohé okupované štáty pokračovali v boji proti Osi prostredníctvom vlád v exile (napríklad Poľsko, Nórsko, Belgicko, Holandsko). Tie organizovali ozbrojené a diplomatické úsilie zvonku a prispievali dobojovaním aj k povojnovému usporiadaniu.
  • Koloniálne a Commonwealth jednotky: Krajiny ako India, Austrália, Nový Zéland, Kanada a iné poskytli vojenské sily, námořníctvo, letectvo a materiálnu podporu v rámci britského Commonwealthu.
  • Dôležitá úloha Číny a Sovietskeho zväzu: Čína bojovala proti Japonsku už od roku 1937 a Sovietsky zväz sa zapojil plnohodnotne po nemeckom útoku v júni 1941. Obidve krajiny vynaložili obrovské ľudské a materiálne zdroje, ktoré prispeli k porážke Osi.
  • Ekonomická a materiálna podpora: Zvlášť významný bol program Lend-Lease (pomoc Spojených štátov), ktorý dodával zbrane a zásoby spojeneckým štátom vrátane Spojeného kráľovstva a Sovietskeho zväzu.
  • Neskoré alebo symbolické vyhlásenia vojny: Niektoré štáty vyhlásili vojnu Ose až v závere konfliktu alebo poskytli prevažne diplomatickú podporu (napríklad väčšina štátov Latinskej Ameriky okrem Brazílie poskytla skôr politickú podporu; Brazília poslala Expedicionársku armádu do Talianska).

Krajiny, ktoré zmenili stranu alebo mali zložité postavenie

Niektoré štáty mali počas vojny komplikovaný alebo zmenený postoj:

  • Taliansko podpísalo v septembri 1943 prímerie s Spojencami; časť krajiny však zostala pod nemeckou kontrolou až do roku 1945, pričom existoval aj Nemeckom podporovaný režim v severnom Taliansku (Republika Salò). Južné Taliansko sa po prímerí stalo spolu-bojujúcou stranou proti Nemecku.
  • Rumunsko, Bulharsko a Fínsko mali počas vojny zložité vzťahy s Osi — v rôznych fázach boli spojencami Osi alebo spolupracovali s Nemeckom, no v rokoch 1944–1945 prebehli zmeny, keď niektoré z nich prešli na stranu spojencov alebo ukončili nepriateľské akcie proti spojeneckým štátom. (Rumunsko napr. 23. augusta 1944 prešlo na stranu Spojencov po vnútornom prevrate.)

Dôsledky a význam

Spojenecké mocnosti svojou spoluprácou porazili mocnosti Osi a po vojne preformulovali medzinárodný poriadok: vznikla Organizácia Spojených národov, dosiahnuté boli hranice a reparácie a začal sa proces povojnovej obnovy (Marshallov plán v Európe). Hlboké ľudské a materiálne obete, ktoré konflikt spôsobil, a zmeny v globálnej politike (vzostup USA a Sovietskeho zväzu ako superveľmocí) definovali povojnový svet.

Poznámka: Zoznam vyššie nie je úplne vyčerpávajúci — existovali aj ďalšie menšie štáty a vlády v exile či koloniálne jednotky, ktoré sa zapojili rôznou mierou. Niektoré krajiny vyhlásili vojnu skôr alebo neskôr a niektoré mali počas vojny zložité a meniteľné postoje.