Rasová segregácia

Anglosaské Anglicko

Segregácia mohla existovať už v ranom anglosaskom Anglicku. Keď Anglosasi v 4. storočí prišli do Anglicka, podľa niektorých historikov mohli vytvoriť "spoločnosť podobnú apartheidu". S pôvodnými obyvateľmi Anglicka možno zaobchádzali ako s otrokmi a mali pravidlá zakazujúce uzatvárať manželstvá. Niektorí historici tvrdia, že Anglosasi boli oveľa bohatší a mali vyššie spoločenské postavenie ako keltskí Briti.

Austrália

Od začiatku 19. storočia až do konca 80. rokov 20. storočia austrálska vláda odobrala mnoho detí domorodcov ich rodinám. Ich rodiny nesúhlasili s tým, aby ich deti odišli. Vláda sa však rozhodla prinútiť domorodé deti, aby sa "asimilovali" do austrálskej spoločnosti. Deti boli umiestnené do bielych domovov alebo na misie. Tam boli nútené naučiť sa kresťanstvu, zanechať svoju domorodú kultúru, stať sa súčasťou bielej spoločnosti a oženiť sa s belochmi. Cieľom tohto programu bolo "vyšľachtiť" domorodé črty tak, aby v Austrálii už neexistovali. Neskôr, v roku 1951, OSN definovala tento typ programu ako genocídu.

Približne od roku 1900 do 70. rokov 20. storočia sa Austrália riadila tzv. "bielou austrálskou politikou". Táto politika bránila ľuďom inej ako bielej pleti v prisťahovaní do Austrálie tým, že imigračné testy boli príliš náročné.

Na začiatku a v polovici 20. storočia bolo mnoho domorodcov nútených žiť v misiách. Cieľom tejto politiky bolo dostať domorodcov z ich pôdy, pretože bieli osadníci ich chceli využívať.

V 60. rokoch 20. storočia Austrália zmenila svoju oficiálnu politiku na "integráciu". To znamenalo, že domorodci museli mať možnosť žiť v austrálskej spoločnosti alebo v misiách. Mnohí Aborigéni však odmietli tieto príkazy dodržiavať a naďalej žili ďaleko od miest. V týchto oblastiach boli segregovaní od zvyšku austrálskej spoločnosti a boli aj chudobnejší. V tom čase niektorí ľudia nazývali túto situáciu "apartheidom" a dokonca naznačovali, že politika austrálskej vlády inšpirovala program apartheidu v Južnej Afrike.

Anglickí osadníci v Írsku

V roku 1366 vydal anglický kráľ tridsaťpäť zákonov nazvaných Kilkennyské stanovy. Ich cieľom bolo zabrániť tomu, aby sa anglickí osadníci v Írsku miešali s írskym ľudom alebo sa príliš podobali Írom. Zákony zakazovali Angličanom ženiť sa s rodenými Írmi, mať írske deti, adoptovať írske deti, používať írske mená alebo oblečenie alebo hovoriť inak ako po anglicky.

Francúzske Alžírsko

V roku 1830 prevzalo Francúzsko kontrolu nad Alžírskom od Osmanskej ríše. Viac ako sto rokov bolo Alžírsko francúzskou kolóniou. Francúzski vládcovia udržiavali v Alžírsku systém podobný apartheidu. Napríklad arabskí a berberskí Alžírčania mohli požiadať o francúzske občianstvo (ktoré by im dalo volebné právo a ďalšie práva) len vtedy, ak by sa vzdali svojho moslimského náboženstva a kultúry.

Alžírski moslimovia neboli ochotní súhlasiť s týmto "systémom apartheidu" a tento systém bol jednou z hlavných príčin alžírskej vojny v roku 1954.

Nemecko

V severovýchodnom Nemecku v 15. storočí "vendskí" (slovanskí) ľudia nesmeli vstupovať do niektorých cechov. Podľa Wilhelma Raabeho "do osemnásteho storočia žiadny nemecký cech neprijal Wenda".

V roku 1935, keď nacistická strana prevzala kontrolu nad nemeckou vládou, prijala Norimberské zákony. Nacisti na čele s Adolfom Hitlerom verili, že "árijská" rasa je lepšia ako všetky ostatné rasy. Norimberské zákony zakazovali "árijským" a "neárijským" ľuďom uzatvárať manželstvá alebo mať pohlavný styk. Spočiatku mali tieto zákony zabrániť miešaniu "árijcov" so Židmi (ktorých nacisti považovali za menejcennú rasu). Neskôr však nacisti do zákonov pridali aj "Cigánov, černochov a ich nemanželské [deti]". Árijci, ktorí porušili tieto zákony, mohli byť poslaní do koncentračných táborov; neárijci mohli byť popravení. Aby sa zachovala "čistota" nemeckej krvi, nacisti po začiatku druhej svetovej vojny zakázali každému nenemcovi uzavrieť manželstvo alebo mať pohlavný styk s Nemcom.

V roku 1939 nacisti napadli Poľsko a obsadili ho. Rozdelili poľský národ na rôzne etnické skupiny. Podľa toho, ako boli "germánski", mala každá skupina iné práva. Rôzne skupiny mali napríklad povolené rôzne množstvo potravín; mohli žiť len na určitých miestach a používať určitú verejnú dopravu.

V 30. a 40. rokoch 20. storočia nacisti nútili Židov nosiť žlté stužky alebo Dávidove hviezdy s nápisom "Jude" ("Žid"). Rasové zákony diskriminovali Židov a Rómov (Cigánov). Napríklad židovskí lekári nesmeli liečiť árijských pacientov; židovskí profesori nesmeli učiť árijských študentov. Židia nesmeli používať žiadnu verejnú dopravu okrem trajektu; jazdiť na bicykloch; alebo sa voziť v autách. Nakupovať mohli len od 15:00 do 17:00 a len v obchodoch, ktoré vlastnili Židia. Nesmeli chodiť do divadiel, na kúpaliská ani na iné miesta určené na zábavu.

Počas holokaustu sa nacisti snažili vyvraždiť všetkých Židov a Rómov v Európe. Vyvraždili aj milióny Slovanov (vrátane Ukrajincov, Sovietov a Poliakov), pretože Slovanov považovali za menejcennú rasu. Najprv nacisti prinútili Židov a Rómov žiť v getách, oddelene od všetkých ostatných. Potom poslali milióny Židov, Rómov a Slovanov do koncentračných táborov a táborov smrti.

V rokoch 1939 až 1945 bolo do nacistického Nemecka na nútené práce deportovaných najmenej 1,5 milióna Poliakov. Nacistické Nemecko využívalo aj nútených robotníkov zo západnej Európy. S Poliakmi a ďalšími Východoeurópanmi, ktorých nacisti považovali za rasovo menejcenných, sa však zaobchádzalo oveľa horšie. Boli nútení nosiť na odeve látkovú visačku s písmenom "P", ktorá ukazovala, že sú Poliaci. Museli dodržiavať zákaz vychádzania a nemohli používať verejnú dopravu. Zvyčajne museli pracovať dlhšie a za nižšiu mzdu ako západoeurópania. V mnohých mestách museli žiť v segregovaných barakoch za ostnatým drôtom. Mimo práce sa nesmeli rozprávať s Nemcami. Ak by mali sexuálny vzťah s Nemcami, boli by popravení.

Nacisti postavili múr, aby Židia nemohli utiecť z tohto varšavského geta


Nur für Deutsche ("Len pre Nemcov") vo vlaku v nacistami okupovanom Poľsku

Cisárska Čína

dynastia Tang

Počas vlády dynastie Tang prijali Číňania Chan niekoľko zákonov, ktoré segregovali nečínske obyvateľstvo od čínskeho. V roku 779 dynastia Tang vydala pravidlo, ktoré nútilo Ujgurov nosiť svoj tradičný etnický odev, nie čínsky odev. Zakázala im tiež "predstierať", že sú Číňania, a ženiť sa s Číňankami. Číňania Chan nemali Ujgurov radi, pretože im požičiavali peniaze na úrok.

Keď bol Lu Chun v roku 836 vymenovaný za guvernéra Kantonu, znechutilo ho, že Číňania žijú s cudzincami a ženia sa s nimi. Lu zaviedol segregáciu ako zákon. Urobil nezákonným, aby sa nečínski občania ženili s Číňanmi alebo vlastnili majetok. Zákon výslovne zakazoval Číňanom nadväzovať vzťahy s "tmavými národmi" alebo "farebnými ľuďmi". To znamenalo cudzincov, ako napríklad "Iráncov, Sogdijcov, Arabov, Indov, Malajcov, Sumatrancov" a ďalších.

Taliansko

V roku 1938 vládol v Taliansku fašistický režim pod vedením Benita Mussoliniho. Tento režim bol spojencom nacistického Nemecka. Pod tlakom nacistov režim prijal niekoľko zákonov, podľa ktorých sa v Taliansku odteraz bude praktizovať segregácia. Tieto zákony nazvali "provvedimenti per la difesa della razza" (normy na ochranu rasy).

Zákony boli zamerané najmä na Židov. Židia napríklad nemohli:

• Učiť alebo študovať na školách alebo univerzitách
• Vlastné priemyselné odvetvia, ktoré boli pre krajinu dôležité
• Práca novinárov
• Vstup do armády
• Oženiť sa so Židmi, ktorí nie sú Židia

Kvôli týmto zákonom Taliansko stratilo niektorých zo svojich najlepších vedcov. Niektorí boli prepustení. Napríklad Rite Levi-Montalciniovej, ktorá neskôr získala Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu, bolo povedané, že už nemôže pracovať na svojej univerzite. Ďalší kvôli týmto zákonom opustili Taliansko. Napríklad Enrico Fermi, ktorý pracoval na prvom jadrovom reaktore a získal Nobelovu cenu za fyziku, opustil krajinu. (Jeho manželka bola Židovka.) Mnohí ďalší známi vedci, fyzici, matematici a iní vedci prišli o prácu alebo opustili Taliansko kvôli rasovým zákonom.

Albert Einstein sa na protest proti rasovým zákonom vzdal svojho čestného členstva v talianskej akadémii vied Accademia dei Lincei.

Po roku 1943, keď severné Taliansko obsadili nacisti, talianskych Židov odvliekli do nacistických koncentračných táborov a táborov smrti.

Židovská segregácia

Po stáročia boli Židia v Európe často nútení žiť v segregovaných getách a štetloch (malých mestách, kde žili prevažne Židia). V roku 1204 pápež nariadil Židom, aby sa segregovali od kresťanov a nosili oblečenie, ktoré ich označovalo ako Židov. Nútená segregácia Židov sa v priebehu 14. a 15. storočia rozšírila po celej Európe.

V Ruskom impériu mohli Židia od 90. rokov 17. storočia žiť len v Pale of Settlement. Išlo o západnú hranicu Ruskej ríše, približne v mieste, kde sa dnes nachádza Poľsko, Litva, Bielorusko, Moldavsko a Ukrajina. Do začiatku 20. storočia žila väčšina európskych Židov v Pale of Settlement.

V Maroku boli Židia od 15. storočia segregovaní do mellah. V mestách bola mellah oddelená oblasť pre Židov, obohnaná múrom s opevnenou bránou. Vidiecke mellah boli samostatné dediny, v ktorých žili len Židia.

V polovici 19. storočia písal historik J. J. Benjamin o živote perzských Židov:

“

...musia žiť v oddelenej časti mesta...; pretože sú považovaní za nečisté tvory... [Tak] sa s nimi zaobchádza s najväčšou prísnosťou, a ak vstúpia na ulicu obývanú moslimami, chlapci a dav ich bijú kameňmi a špinou... Z toho istého dôvodu nesmú vychádzať von, keď prší, lebo vraj dážď by z nich zmyl špinu, ktorá by moslimom zašpinila nohy... Ak sa Žid na ulici spozná ako Žid, utrpí najväčšie urážky. Okoloidúci mu pľujú do tváre a niekedy ho aj nemilosrdne bijú... Ak Žid vstúpi do obchodu s čímkoľvek, má zakázané prezerať si tovar... Ak sa jeho ruka neopatrne dotkne tovaru, musí si ho vziať za akúkoľvek cenu, ktorú si zaň predávajúci vypýta... Niekedy Peržania vniknú do [domov] Židov a zmocnia sa všetkého, čo sa im zapáči. Ak majiteľ urobí najmenší odpor na obranu svojho majetku, [riskuje, že za to zaplatí] životom... Ak sa... Žid ukáže na ulici počas troch dní Katelu (Muharramu)..., určite bude zavraždený.

”

Pozostatky židovskej meli v Essaouire

Latinská Amerika

Keď Španieli prišli do Ameriky a urobili z latinskoamerických krajín kolónie, vytvorili kastový systém založený na rasovom princípe. Vymysleli pätnásť rôznych kategórií ľudí na základe ich rasových zmesí, vrátane kategórií ako "mulat" a "mestic". Ľudia, ktorí boli "belší" alebo viac "španielski", mali vyššie spoločenské postavenie ako ľudia, ktorí boli "tmavší" alebo viac indiánski. S ľuďmi, ktorí boli "tmavší", sa zaobchádzalo ako s menejcennými a čelili diskriminácii - napríklad museli platiť vyššie dane ako "belší" ľudia.

Väčšina latinskoamerických krajín po získaní nezávislosti od Španielska zvyčajne prijala zákony proti kastovnému systému. Predsudky na základe rasy však pretrvávajú.

Južná Afrika

Pozadie

Rasová segregácia v Južnej Afrike sa začala v čase, keď bola krajina holandskou kolóniou. Holanďania sa vylodili v Kapskom meste v roku 1652 a postupne zaberali čoraz väčšiu časť krajiny. Segregácia pokračovala, keď Britské impérium v roku 1795 obsadilo Mys Dobrej nádeje.

Otroctvo existovalo v Južnej Afrike do roku 1833. O dva roky neskôr však vláda prijala zákon, ktorý zmenil otrokov na nájomných zamestnancov. Tento systém sa od otroctva veľmi nelíšil. Po zvyšok 19. storočia juhoafrické kolónie prijímali zákony, ktoré obmedzovali práva a slobody týchto robotníkov.

V rokoch 1894 a 1905 vláda prijala zákony, podľa ktorých "Indiáni" a "černosi" nemali volebné právo. Ďalšie zákony diskriminovali nebielych, ale neboli také zlé ako zákony o apartheide, ktoré mali prísť v nasledujúcich 50 rokoch.

Začiatky apartheidu

Apartheid v Južnej Afrike sa začal v roku 1948. V tom čase získala kontrolu nad juhoafrickou vládou Národná strana. Túto politickú stranu tvorili Afrikánci. Afrikánci sú potomkovia holandských osadníkov, ktorí prišli do Južnej Afriky v roku 1600 a 1700. Národná strana verila v afrikánsky nacionalizmus.

Zákony o apartheide

Národná strana prijala zákony o apartheide, aby sa rasová segregácia v Južnej Afrike stala zákonom. Medzi najdôležitejšie zákony patrili:

• Zákon o registrácii obyvateľstva (1950), ktorý rozdelil Juhoafričanov do štyroch rasových kategórií: "čierni", "bieli", "farební" (miešanci) a "Indovia" (Juhoázijci z bývalej Britskej Indie).
• Ľudia sa museli zaregistrovať na úrade a dostať identifikačné karty, na ktorých bolo uvedené, do akej rasovej skupiny patria.
• Zákon o skupinových oblastiach (1950), ktorý určil pre každú rasovú skupinu časť Južnej Afriky. Ľudia boli nútení žiť v pridelenej časti krajiny.
• Vstup do inej časti krajiny bol bez povolenia nezákonný. Čierni ľudia nemohli vstúpiť do miest, ak nemali povolenie od bieleho zamestnávateľa.
• Zákon o vyhradení samostatných zariadení (1953), ktorý vytvoril samostatné verejné miesta, ako sú nemocnice, univerzity a parky, pre rôzne rasy.
• Zákon o vzdelávaní Bantuov (1953), ktorý segregoval vzdelávanie

Na základe týchto zákonov o apartheide bolo v rokoch 1960 až 1983 3,5 milióna nebielych Juhoafričanov donútených opustiť svoje domovy a presťahovať sa do segregovaných štvrtí. Ide o jedno z najväčších masových sťahovaní v moderných dejinách.

Iné zákony zakazovali sobáš alebo pohlavný styk s osobou inej rasy. Potom v roku 1969 vláda odobrala "farebným" ľuďom volebné právo. Keďže "Indiáni" a "černosi" nemali právo voliť už celé desaťročia, znamenalo to, že bieli boli jediní ľudia v Južnej Afrike, ktorí mali právo voliť.

V roku 1970 bolo nebielym zakázané mať zástupcov vo vláde. V tom istom roku bolo černochom odobraté juhoafrické občianstvo.

Protesty

Protesty proti apartheidu sa začali hneď po jeho vzniku. Už v roku 1949 mládežnícke krídlo Afrického národného kongresu (ANC) navrhlo bojovať proti rasovej segregácii pomocou rôznych stratégií. Počas nasledujúcich 45 rokov sa uskutočnili stovky akcií proti apartheidu. Zahŕňali protesty Hnutia čierneho vedomia, študentské protesty, štrajky robotníkov a aktivizmus cirkevných skupín. V roku 1991 bol prijatý zákon o zrušení rasovo podmienených pozemkových opatrení, ktorý zrušil zákony o rasovej segregácii vrátane zákona o skupinových oblastiach. V roku 1990 sa prezident Frederik Willem de Klerk začal snažiť ukončiť apartheid. V roku 1993 získali nebieli obyvatelia volebné právo. V roku 1994 sa v Juhoafrickej republike konali prvé multirasové voľby (v ktorých mohli kandidovať aj nebieli). Zvíťazil Nelson Mandela a Africký národný kongres. Mandela a de Klerk dostali v roku 1993 Nobelovu cenu za mier za spoločnú prácu na ukončení apartheidu.

Nápis na pláži "čiernym a psom vstup zakázaný


Príklad rasovej identifikácie vyžadovanej zákonom o registrácii obyvateľstva

Spojené štáty americké

Spojené štáty majú dlhú históriu rasovej segregácie, ktorá sa začala, keď do Severnej Ameriky prišli prví európski osadníci. Najprv prostredníctvom otroctva, potom prostredníctvom rasistických zákonov a potom prostredníctvom rasistických postojov čelili Afroameričania v Spojených štátoch segregácii po stáročia. Aj príslušníci iných rás boli segregovaní. Napríklad počas druhej svetovej vojny prezident Spojených štátov Franklin D. Roosevelt nariadil segregáciu takmer celého japonsko-amerického obyvateľstva v internačných táboroch.

Ľudia všetkých rás bojovali proti segregácii a diskriminácii v Spojených štátoch. Vďaka hnutiam, ako bolo Hnutie za občianske práva Afroameričanov, je dnes segregácia v Spojených štátoch protizákonná. Predsudky voči menšinám však stále existujú. To viedlo k novým typom segregácie spôsobeným predsudkami a správaním ľudí.